Domov | Cestovanie a Fotografie | Kontakt
Erasmus. Ďaleko od rodiny a všetkých ktorí ma poznajú. Je čas vymyslieť niečo, na čo sa bude ešte poriadne dlho spomínať. Niečo spontánne, nezodpovedné a šialené. Sme v období pár týždňov pred Veľkonočnými sviatkami a 11 dňového voľna z univerzity. Nieže by bol pre nás problém urobiť si dovolenku aj počas školy. Ale takto môžem svojim rodičom doma aspoň s kľudným svedomím povedať pravdu, prečo ma najbližsie takmer 2 týždne neuvidia na skype. Ten nápad vzkrsol v hlavách Sandry a Doroty z Poľska. Pôvodný plán bol, že ja sa pridám k nim. Lenže ako sa blížili sviatky, Dorota sa začala viac a viac obávať. Skončilo to pri tom, že Sandra nechcela nechcela nechať svoju najlepšiu kamarátku samú doma. Mne sa ten nápad začal až priveľmi páčiť, ale sám som si na to netrúfal. Aspoň nie takto na prvýkrát. V jeden veľmi neskorý večer, keď ja som už zaspával na svojej izbe, ma moja spolubývajúca Rasa z Litvy zavolala do kuchyne. Nechcelo sa jej spať. Uvarila si čaj a naliala šálku aj mne. Cítila sa byť sama. Začala mi hovoriť o tom, že jej život v mestečku Utana v Litve je jedna vec a sen menom Erasmus je iná. A v sne sa predsa môže robiť čokoľvek, čo si vysnívame. Pri druhej šálke čaju som stopol Rasin monológ a navrhol jej niečo, čo som ukradol od dievčat z Poľska a nosil to v hlave už asi 2 týždne: “Poď so mnou stopovať 1300km po pobreží zo Girony do Andalúzie. Tam si pozrieme najkrajšie oslavy Veľkej Noci v Španielsku a domov sa vrátime stopom po severnej trase“. Dopovedal som a skoro som dostal facku, že prečo som jej to nepovedal skôr. Po asi piatej šálke čaju začalo vonku svitať. Odvtedy sme všetko plánovali spolu.
Trošku sme si prispali. Vstávame o jedenástej, posledná sprcha, berieme si nejaké jedlo na cestu a balíme sa. Ako sa zbaliť na takmer 2 týždne do 20 litrového batohu? Jedne rifle, jedne kraťasy, dve tričká, tenká bunda, nejaké ponožky, spodné prádlo a igelitka s jedlom. Z vonkajšej strany si na batoh pripínam spacák a flip-flopky. Nalievame si pohár vína a sadáme si na terasu. Nikto neprehovorí ani slovo a každý vduchu myslí na to, čo nás najbližšie dni čaká. Lenže čo nás čaká? Nikto z nás to nikdy neskúsil na takú dlhú vzdialenosť. Je v nás viac predsudkov ako odhodlania. Kde budeme spať? Nevieme. Povzbudzujem Rasu. Dopíjame. Robíme našu prvú fotku z našej cesty a zároveň poslednú u nás doma. Zamykáme dvere a ideme na ulicu. Trvá nám hodinu kým sa pešo dostávame za mesto a nachádzame vhodné miesto na stopovanie. Dva palce hore. Úsmevy, gestá, nepochopenie, pohoršenie, trúbenie, mávanie, nevšímavosť a predstieranie sa striedajú dookola. Človek od človeka, auto od auta. Všeobecne platí pravidlo čím drahšie auto, tým arogantnejší, zachmúrenejší a úmyselne nevšímavý vodič. Čím chudobnejší a jednoduchší ľudia, tým nápomocnejší a pohostinnejší. Po 20 minútach nám zastavuje mladé dievča, ktoré síce nejde našim smerom, ale pomáha nám aspoň na úseku 20km na ďalšiu benzínku. Pracuje s postihnutými deťmi v Lloret de Mar. Hovorí, že pred 10 rokmi bolo stopovanie v Španielsku omnoho jednoduchšie. Teraz sa ľudia boja a nezastavujú často. Na benzínke si beriem kus papiera od Rasy a pýtam si od predavačky fixu s ktorou píšem veľkými písmenami BCN (Barcelona). Tá, ktorú sme kúpili včera u Číňana, nefunguje. Po 10 minútach sa pri nás pristavuje veľký plne obsadený Landrover a teta za volantom nám hovorí, že toto nie je dobré miesto na stopovanie, pretože odtiaľ ide len minimum áut do Barcelony. Ďakujeme za radu a stopujeme radšej bez tabuľky BCN, len aby sme sa dostali niekam inam. Po 15 minútach k nám prichádza znova ten istý Landrover. Tentokrát len tá staršia pani a jej postihnutý syn na sedačke vzadu. Káže nám aby sme si nastúpili, že nás odvezie 2km odtiaľ ku diaľnici. Vyhadzuje nás uprostred cesty. Preskakujeme zvodidlá a predierame sa cez kríky popri ceste. Prichádzame pred mýtnice a vyskakujeme na jeden z múrikov oddeľujúcich jednotlivé cesty so závorami. Autá sa len tak valia a všetky musia pred mýtnicami úplne zastaviť, aby prešli cez závory. Trvá nám 2 minúty a zastavuje mladý párik smerujúci do Barcelony. Španielska hudba hraje naplno. Priateľka začne baliť trávu a fajčit spolu s priateľom za volantom pri rýchlosti 170km/h. Ponúkajú aj nám. O druhej poobede sme v Barcelone. Vyhadzujú nás na križovatke na okraji mesta a navigujú na benzínku, ktorá je poblízku. Pri vystupovaní si Rasa neuvedomí, že na križovatke je vedľa nás ešte jeden pruh a skočí do jazdy idúcemu autu, ktoré zaflekuje tesne pred ňou a jemne ju ťukne. Pri benzínke v blízkom parku obedujeme naše sendviče z domu a píšeme na papier našu ďalšiu destináciu – Tarragona. Na pumpe je len málo áut a podmienky na stopovanie z cesty sú veľmi zlé. Nie je tu takmer žiadne miesto na zastavenie. Po pol hodine sa pri nás pristaví chalan na motorke a vypytuje sa odkiaľ sme. Vraj že z tohto miesta ide smerom na Tarragonu asi tak 10% áut. Radí, aby sme buď našu tabuľku prepísali na Diagonal, alebo dostali sa na Diagonal metrom. Je to obrovská štvorprúdová cesta križujúca Barcelonu smerom na Tarragonu, Zaragozu a Lleidu. Prepisujeme na Diagonal. Po 5 minútach tu máme auto. Mladé dievča, ktoré bolo pred pár rokmi na Veľkú Noc v Seville a vrelo nám odporúča vidieť to a zažiť tú atmosféru. Po chvíli zastavujeme na Diagonal. Sme veľmi nemilo prekvapení. Je to niečo ako dialnica uprostred mesta bez akejkoľvek možnosti zastavenia na kraji cesty, pretože krajný pruh je vyhradený len pre mestskú dopravu a taxi. Autá idúce rýchlosťou 90km/h jednoducho nemajú šancu si všimnúť našu tabuľku a zastaviť. Prechádzame Diagonal z jednej strany na druhú a vyzerá to fakt zle. A to sme si mysleli, že to predchádzajúce miesto bolo to horšie. Omyl. Vždy môže byť ešte horšie. Obliekam si žlté fosforové tričko reprezentujúce moju Universidat de Girona a na kúsku trávy hneď pri Diagonal zabávam ľudí mojimi nevydarenými stojkami na rukách a mlynskými kolesami, kým Rasa obeduje. Nezarobil som ani cent. Po krátkej prestávke ideme znova do boja. Moje fosforové tričko, Rasa s úsmevom od ucha po ucho a s novou tabuľkou, na ktorú si nakreslila obrovského smajlíka. Naša jediná šanca je stopovať na semafóroch, keď autá majú červenú. Vtedy sa prechádzame po chodníku vedľa so smajlíkami na papieroch aj na tvári. Po 4 hodinách strávených na Diagonal kapitulujeme. Ideme metrom na hlavnú stanicu a kupujeme lístok na vlak za 6€ do 100km vzdialenej Tarragony. Vystupujeme na stanici pri mori okolo ôsmej večer a robíme menší nákup. Snažíme sa vymotať z centra na cestu smerujúcu do Valencie. Po hodine a pol sa dostávame na cestu vedúcu na okraj mesta. Je úplná tma. Obliekam si mikinu, vetrovku a na to reflexné tričko. Všade naokolo sa motajú prisťahovalci hovoriaci arabsky. Skúšame stopovať a všetky veci skladáme maximálne na vzdialenosť jedného kroku od nás. Je desať hodín večer a v pozadí sa ozýva krik a hluk. Skupinky ľudí tmavej pleti na nás zazerajú z diaľky a potom po chvíli miznú. Tu noc tráviť určite nebudeme. Uberáme sa rýchlym krokom ešte ďalej od okrajových štvrtí mesta. Kráčame cez oranisko vedľa cesty v úplnej tme bez baterky. Občas nám pred očami preblikne cesta osvetlená od svetiel okoloidúcich áut. V pozadí sa črtajú stovky malých svetielok. Cesta po oranisku končí veľmi náhle obrovskou dierou plnou vody pred nami. Čakáme na prejazd ďalšieho auta, aby sme zistili kde sme. Na sekundu svetlo z auta dopadne vôkol nás. Naľavo od nás je most. Očividne prejazdný len pre autá. Ideme ku krajnici a pozeráme na obe strany. Most môže mať tak 50 metrov. Žiadne svetlá na oboch stranách. Úplná tma. Držím Rasu za ruku. Bežíme pri krajnici ako len najrýchlejšie vieme a každých 10 metrov sa obzeráme za seba, či neuvidíme približujúce sa svetlá. Sme na konci! Objímam Rasu. Musíme ísť ďalej. Kráčame po niečom ako príjazdová cesta ku obrovským skladom po našej pravej strane. Stovky svetielok v pozadí su zrazu úplne blízko nás. Ten strašidelný hluk obrovskej továrne nám naháňa strach a máme zimomriavky po celom tele. Po pár minútach cesta končí hlbokým vyschnutým korytom rieky. Sadáme si na múrik a snažime sa vymyslieť čo ďalej. Sme v dobrej prdeli. Vrátiť sa späť a prespať niekde na železničnej stanici? To by trvalo takmer 3 hodiny dostať sa tam. Ísť ďalej? Ale čo bude ďalej? A k tomu všetkému ešte ten hrôzostrašný zvuk továrne! Sme optimisti a veríme, že je rozumnejšie kráčať vpred ako vzad. Jediná možnosť je kráčať po ceste spolu s autami. Dávam si batoh dopredu. Na chrbte svieti moje reflexné tričko, takže autá by nemali mať problém všimnúť si ma odzadu. Rasa ide predomnou. Po pol hodine dorazíme na obrovský kruhový objazd pod širokánskym mostom, plný stromčekov a kríčkov. Perfektné miesto na dnešnú noc! Môžme sa jednoducho skryť a ešte sme aj krytí pred dažďom. Už je 22:30. Tak si hovoríme, že ešte prezrieme blízke okolie a pôjdeme spať na kruháč pod most. 2 minúty od mostu objavujeme príjazd na diaľnicu a v pozadí sa krásne črtá tabuľa zákaz vstupu osobám, koňom, traktorom a bicyklom. Úžasné, dokázali sme to! Diaľnica smer Valencia je pred nami. Jediný problém je naše úbohé miesto na kruhovom objazde a čas. Zišlo by sa nám odtiaľ dostať čo najskôr preč. Kamkoľvek. 2 palce hore a dúfame. Prejde hodina a nič. No kto by už zastavil o polnoci dvom čudákom stopujúcim uprostred kruhového objazdu pred diaľnicou mimo mesta? Zastavuje nám starý červený peugeot 206 z ktorého razí alkohol. Máme plné zuby tovární, prisťahovalcov a státia na kruhovom objazde. Starý tučný chlap nám ponúka odvoz na 30km vzdialenú benzínku. Berieme to. Benzínka je zatvorená. Na parkovisku pred ňou je zaparkovaný kamión, v ktorom sa svieti. Skúšame ešte pár minút stopovať popri ceste, ale áut je teraz už na cestách veľmi málo. Zrazu sa na kamióne otvoria dvere a vodič vysúpi von. Prichádzame k nemu a prajeme pekný večer. Pýtame sa, kam má namierené. Valencia! Hovorí aby sme sem prišli o piatej ráno a vezme nás. Máme 4 hodiny času. Hľadáme si miesto na spanie. Prezeráme všetky odpadkové koše v okolí a hľadáme kartón. Nachádzame len malý kúsok. Potrebujeme omnoho viac. Vonku je fakt chladno a začína pofukovať nepríjemný vietor. Zrazu medzi jednou budovou a vysadenými stromami objavujeme úzku asi 3 metre širokú uličku krytú od vetra. Vchádzame dnu. Na zemi je pohodených kopec kartónov. Tak to je teda náhoda. Prečo sú všetky práve tu? Robím pár krokov vpred a potom mi to dôjde. Na tých kartónoch spí bezdomovec. Zľaknem sa a potichu vybehnem preč späť ku Rase. Čo teraz? Očividne všetky kartóny z okolia sú tam. Spolu s bezdomovcom. Po chvíli dohadovania sa, vstupujem znovu dnu. Krok za krokom. Pomaly a opatrne aby sa nezobudil. Chytím veľký kus kartónu a pomaličky ho začnem zdvíhať. Vtom si všimnem, že na tom kartóne sú bezdomovcove ponožky. Snažím sa ich nejak striasť, lenže bezdomovec sa na ten zvuk okamžite zobúdza a prudko otočí hlavu a pohľad smerom ku mne. Držím v ruke kartón s jeho ponožkami a pozerám na neho. V tom šoku ho lámavou španielčinou prosím, aby mi požičal ten kartón len na jednu noc, že nemám kde spať. Zdá sa, že súhlasí. Len má jednu podmienku. Aby som mu ráno ten kartón vrátil. Dohodnuté. Prajeme si dobrú noc. Na parkovisku pred obchodom Ford si na zem ukladáme kartóny a chystáme sa na noc. Nastavujeme budíky na 4:30. Rozbaľujeme spacáky a chúlime sa k sebe najtesnejšie ako sa len dá. Klepeme sa od zimy a potom na chíľu zaspávame.
Zvoní budík. Vonku je ešte stále úplná tma. Celí vyklepaní vstávame z kartónov, balíme si veci a vraciame kartón späť bezdomovcovi a prikladáme aj ten, ktorý našla Rasa v odpadkoch. O piatej už stojíme pred kamiónom, kde nám vodič bez slova otvorí dvere a my si nastúpime dnu. Vodič preváža nejaké plastové výrobky. Práca ho vôbec nebaví, ale uživiť rodinu nejak musí. Po vyčerpaní našej španielskej slovnej zásoby nastáva minúta ticha, ktorú prehluší hudba z rádia od šoféra. Prejde len moment a my s Rasou zaspávame. Ona vzadu za sedadlami na posteli pre šoféra a ja na prednom sedadle. Každú chvíľu mi padá hlava dole. Neviem udržať oči otvorené ani chvíľu. Vodič mi sklápa sedadlo dozadu. Spím ako zabitý. Šofér ma zobúdza na obrovskej benzínke na diaľnici pred Valenciou. Sme na mieste. On musí ísť vyložit tovar do mesta. Zobúdzam Rasu. Ďakujeme a lúčime sa. Je osem hodín ráno. Konečne deň a konečne slnko. Ideme na benzínku na čaj a raňajkujeme naše keksíky z Tarragony. Rasa si kupuje reflexnú vestu. Neskôr ideme prezrieť kamióny. Je ich tu hádam 50. Slovensko, Česko, Ukrajina, Litva, Lotyšsko, Poľsko, Rusko, Španielsko, Portugalsko. Väčšina vodičov zatiaľ ešte spí. Skúšame stopovať osobné autá vychádzajúce z benzínky s tabuľkou Alicante ale bez úspechu. Po hodine skúšame znova štastie u kamionistov. Takmer každý z nich odchádza až zajtra ráno, pretože dnes je nedeľa a všetci odpočívajú. Rasa sa prihovára Litovcom a tí nás pozývajú na praženicu so slaninou a s kyslými uhorkami. Robia nám aj čaj. Problém je, že odchádzajú až zajtra a aj to len do Alicante. Ďalej sa zoznamujeme s Poliakom, ktorý síce ide až do Granady, ale má voľné len jedno miesto. Snaží sa presvedčiť kolegu Ukrajinca aby prestúpil do druhého firemného kamiónu a uvoľnil tak miesto pre nás dvoch. Lenže ten sa nejak nemal k činu. Poliak už začínal byť z neho zúfalý. Keď mu povieme, že máme namierené do Seville na Veľkú Noc, aby sme videli všetky tie náboženské ceremónie, tak Poliaka to ešte viac nadchne a pozýva nás na obed o druhej. A dovtedy skúsi tomu Ukrajincovi dohovoriť. Neskutočné. Ideme s Rasou na jedno pivko a robíme si siestu na múriku pred benzínkou, kde sa vyhrievame. Prichádzame na druhú ku Poliakovi a ten nám pečie zemiaky, zohrieva kuracie mäso a otvára fľašu s domácou zaváranou zeleninou. Tak sme sa nenajedli už dlho. Po jedle nám nedovolí ani umyť taniere. Vraj máme oddychovať. Ukrajinca sa mu presvedčiť nepodarilo a začne na svojho kolegu nadávať. Sedíme s ním skoro 2 hodiny a celý čas sa nám snaží zorganizovať nejaký odvoz. Robí rozruch po celom parkovisku a už o nás vie asi každý. Komunikujem s vodičmi zo Slovenska, Česka, Poľska a čiastočne trošku aj z Ukrajiny a Ruska. Rasa to nevie pochopiť, pretože s jej jazykom sa dohovorí len a len v jej krajine. Všetky ostatné jazyky sú úplne iné. Niektorí vodiči sa boja brať stopárov cez deň, pretože mať troch ľudí v kabíne je nelegálne a polícia si to môže ľahko všimnúť. Máme možnosť ísť o 18:00 do Granady, ale len pre jednu osobu. Alebo do Alicante o piatej ráno pre oboch. Na parkovisko prichádza nový kamión a Poliak hned beží za ním pýtať sa kam ide a či nás môže zobrať. Môže. Do Murcie o tretej ráno. Perfektné. Na chvíľu odchádzame ku Litovským vodičom, ktorí nám robia cviklovú polievku a čaj. V tom prichádza nový kamión zo Slovenska s chladničkou. To znamená, že sa môže zdržať len chvíľu a potom musí znova ísť, pretože preváža potraviny. Bežím za ním a pýtam sa po Slovensky. Odchádza o 20 minút do Murcie a môže nás bez problémov zobrať. Úžasné! Lúčime sa so všetkými na parkovisku a nastupujeme ku Slovákovi do kamiónu. Rasa zaspáva na posteli s mp3 v ušiach, lebo nám nerozumie ani slovo. Vodič mi vysvetľuje ako je napojený na satelit a ako jeho firma sleduje každý jeho pohyb, ako funguje elektronické mýto a ako môže dostať aj niekoľko tisíc eurovú pokutu za nedodržanie povinných prestávok. Preváža hovädzie mäso z Brazílie, ktoré vyzdvihol v Holandsku a vezie do Murcie. Vzadu v chladničke má mínus 22 stupňov. Rozpráva ako bol v Afganistane na mierovej misii, kde staval letisko a ako francúzski odstreľovači mali už dvakrát na muške Usámu bin Ládina a čakali na povolenie strieľať od Američanov – bez odozvy. Jeho názor je, že USA potrebujú nepriateľa, aby mohli odôvodniť svoje obrovské výdavky na armádu a vývoj zbraní. Vyhadzuje nás na benzínke pár kilometrov za Murciou, kde nachádzame aj celkom lacný tapas bar s predavačkou s najkrajšími čiernymi očami na svete. Dávame si čaj, tortillu, kúsky syra, mäsové guľky a na ochutnávku aj kravský mozog. Pri odchode píšem ako malý chlapec na kúsok servítky svoje vyznanie čašníčke a nechávam jej to pod popolníkom na mieste, kde sme sedeli. Odchádzame. Všetci vodiči kamiónov spia. Ideme aj my. Vyhliadneme si miesto na schodoch za barom a pri parkovisku. Prezerám všetky odpadkové koše v okolí a zbieram kartóny. Staviam nám dvojvrstvovú posteľ, ktorú ešte prikrývam uterákmi. Zaliezame do spacákov a túlime sa k sebe. O hodinu neskôr ma zobúdza Rasa. Otváram oči, ale vidím všetko len v bielej farbe. Zdvihnem hlavu a chvíľku čakám kým si zvyknú oči na svetlo. Pred nami stojí policajné auto so svetlami zapalenými rovno na nás. Keď policajti uvidia, že obaja zdvíhame hlavy a žijeme, odchádzajú.
Zobúdzame sa až o šiestej ráno do veľkej hmly a zimy. Po teplom čaji v bare vypisujeme tabuľku Granada-Malaga. Je jedno kam pôjdeme. Obe mestá nie sú až tak ďaleko od Seville. Na parkovisku sa pýtame kamionistov. Všetci idú buď opačným smerom, alebo tu trčia už niekoľko dní a čakajú na správu od svojho šéfa, kam majú ísť. Stopujeme osobné autá pri výjazde z benzínky. O hodinu neskôr sa pred nami roztočia majáky a policajné auto zastavuje hneď vedľa nás. Vystúpia dvaja muži s kamennými tvárami a zbraňami za opaskom. Pýtajú od nás doklady. Jeden ostáva vonku pri nás a druhý berie naše doklady do auta. Cez vysielačku nahlasuje naše mená. Snažíme sa s tým policajtom vonku trošku žartovať a pýtame sa ako sa povie po Španielsky toto a tamto. Vypláca sa. Celkom dobre sa bavíme. Teda v rámci možností. Prešlo už 15 minút a jeho kolega je stále v aute s našimi dokladmi. Začíname byť trochu nervózni. Našli na nás niečo? Chcú nám niečo pripísať? Ja sa trochu vykloním a pozriem do auta. Policajt stále niekam telefonuje a niečo si zapisuje. Potom vystrčí hlavu z okna a zavolá aj toho kolegu, ktorý stál celý čas pri nás. Pozeráme na seba s Rasou a nevieme čo si máme myslieť. Videli nás troch v kamióne a teraz nás hľadajú? Alebo je predsa stopovanie v Španielsku nelegálne? Vymenia si pár viet a obaja prichádzajú k nám. Odovzdávajú nám doklady a prajú veľa šťastia. Vraj aby sme si dávali pozor na ľudí. Lebo väčšina je dobrých, ale nájdu sa aj tí horší. Prichádza k nám fínsky kamionista a vyzvedá lámavou angličtinou so silným prízvukom, čo sa stalo. Stopujeme ďalej, ale šťastie nám nepraje. Je hmla a zima. Mrznú nám prsty. Zišli by sa rukavice. Policajti odstavia auto asi 50 metrov od nás a sedia v ňom s otvorenými dverami. Kto by nám teraz zastavil takto rovno pred očami policajtov? Sedíme na schodoch, na ktorých sme túto noc spali a čakáme čo sa bude diať. Obedujeme bagetu so syrom. Skláňame hlavy dole a ťahá nás to na spánok. Po obede to ideme znova skúsiť na výjazd z benzínky. Tentokrát už bez policajtov. Po 5 minútach pri nás zastavuje kamión. Otvárajú sa dvere pre spolujazdca. vykukne len hlava šoféra, ktorá kričí aby sme si rýchlo nastúpili. Pritom nikto z nás ani len nedvihol palec a ani neukázal tabuľku, lebo všetky kamióny z parkoviska sme už oslovili. Keď niečo očakávaš, tak sa nič nestane, ale ak niečo absolútne neočakávaš, vtedy sa niečo dobré stane. Táto veta sa stáva našim mottom. S marockým šoférom smerujúcim do Marakéšu sa rozprávam o všetkých typických jedlách ako tajine, kuskus, harira, ďalej o miestach a mestách v Maroku, marockej whisky, ktorú aj s čajníkom má hneď vedľa seba, o arabských novinách pohodených na zemi a o hudbe, ktorú nám ako mávnutím kúzelnej paličky na želanie hneď púšťa. Vstupujeme do Andalúzie. Prechádzame okolo vysokých zasnežených hôr v pohorí Sierra Nevada, kaňonov a plantáží s pomarančovníkmi až na veľkú benzínku pár kilometrov za Granadou. Objednávame si tortillu a tuniakové sendviče s pivom. Popritom kreslíme tabuľku s našou poslednou destináciou – Sevilla. Stopujeme pri výjazde. Počasie je poriadne horúce. Rasa sa vyzlieka len do tielka a odvtedy počúvame pravidelné trúbenia kamionistov z diaľnice hneď vedľa. Zastavujú 3 autá idúce do Malagy. Všetky odmietame. Malaga je blízko a je opačným smerom od Seville. Dokonca raz sa nám stala jedna veľmi kuriózna vec. Zastavuje pri nás auto, vystupuje z neho spolujazdec, otvára zadné dvere a ukazuje, že bohužiaľ má na zadných sedadlách náklad, a tak nás nemôže zobrať a ospravedlňuje sa. Neuveriteľné ako sa smerom na juh mení správanie a charakter ľudí. Zastavuje červený seat a ponúka nám odvoz na benzínku do Loje, 30km našim smerom. Berieme to. Chalan býva v Cordobe a vraví, že pomáha stopárom každý deň. Ďalšia lekcia. Netreba brať autá za každú cenu, ale radšej vyčkať na dobrom mieste na ten správny odvoz. Teraz stojíme na mieste, kde intervaly medzi prejdenými autami sa dajú počítať na minúty. Čo nám pomohlo, že sme o 30km ďalej ako sme boli? Je to ešte horšie ako byť pozadu. Slnko zapadá. Trčíme tu už 2 hodiny a nikto sa neobťažoval ani len pristaviť a povedať, že ide aspoň pár kilometrov našim smerom. Sedíme na krajnici a nadávame do čoho sme sa to zase dostali. Stmieva sa. Naše motto sa znova osvedčilo. Po hodine sa pri nás zastavuje čierny luxusný terénny nissan so starším manželským párom žijúcim v Malage. Hovoria, že ísť do Seville z Malagy je strata času a že nás môžu vyhodiť na jednej benzínke pri diaľnici do Seville. Kvôli nám menia svoju trasu o 20km a miesto Malagy odbočujú na Sevillu. Rozprávacie GPS nastavené na Malagu sa háda so šoférom a každú chvíľu prepočítava novú trasu. Nastáva najäčšia psychická kríza. Na parkovisku sú 4 kamióny a 1 auto. Je 21:40. Benzínka zatvára o 22:00 a reštaurácia vedľa nej o 23:00. Vonku je strašná zima a necítime si už prsty. Kupujeme nejaké jedlo na benzínke a obehujeme všetky kamióny. Všetky su zamknuté bez akejkoľvek známky života. Až na jeden. Vodič odchádza zajtra ráno do Malagy, čo pre nás nemá vôbec zmysel. Benzínka je už zatvorená. V reštaurácii si objednávame čaj. Nikto z nás nechce túto noc stráviť vonku. Dnu to zatvoria o 50 minút. Sme tu len my a jeden starší chlap s plným tanierom jedla pri vedľajšom stole. On je naša jediná nádej. Čakám kým dovečeria, postaví sa od stola a opustí reštauráciu. Potom okamžite vyštartujem za ním a oslovím ho na parkovisku. Vraví, že je z Loje a ide domov. Tam sme boli pred pár hodinami. Vraciam sa späť ku Rase a sadám si za stôl. 30 minút do zatvorenia. Vonku fučí vietor ako na Sibíri. Rasa mi hovorí, že keď jej budú tiecť slzy, tak nech si nerobím starosti, že to prejde. Otvára si svoj malý červený poznámkový blok a začne si kresliť domček so slniečkom. Od prvej noci vonku poriadne prechladla a necíti sa vôbec dobre. Nemôžem dopustiť aby spala vonku. Aj keby sme chceli, tak nie je kde. Všade je len cesta a pri nej plot. Cítim sa bezmocný. Postavím sa od stolu a hovorím Rase, že o 10 minút som naspäť. Nič nevysvetľujem. Začnem šprintovať cez celé parkovisko na druhý koniec. Pýtam sa aj tých, ktorých som sa už pýtal. Nerozoznávam tváre. Je mi to jedno. Robím poriadny rozruch. Zrazu sa otvoria dvere na jednom zo zavretých kamiónov a portugalský vodič vystúpi von. Hneď k nemu prišprintujem a celý zadychčaný sa pýtam, či ide do Seville. Nie, nejde. Preváža jahody do Portugalska. To snáď nie. Je to fakt v riti. Aj tak mu ďakujem a rozbehnem sa za vodičom, ktorý mi povedal, že zajtra ráno ide do Malagy. Chudák mi musí už po tretíkrát povedať nie. Vôbec som si v tej chvíli nespájal súvislosti a myslel len na to, ako čo najskôr vypadnúť z tohto miesta akýmkoľvek spôsobom. Zúfalým krokom sa vraciam do reštaurácie, keď zrazu vedľa seba uvidím chlapa kráčať rovnakým smerom. Atakujem ho otázkami a prosím ho aspoň o odvoz tým smerom. Je úplne jedno či do Seville. Vraj nám môže pomôcť na 120km a zhruba 50km pred Sevillou musí zmeniť trasu, lebo ide do Portugalska. Výborne! Utekám po Rasu a oznamujem jej úžasnú správu. Tá na mňa vyvaľuje oči prečo tak lapem po dychu, ale radšej sa nič nepýta. Nie je na to teraz čas. Objíma ma a bežíme von. Nasledujeme vodiča k jeho dopravnému prostriedku. Zrazu prichádza ku kamiónu a otvára nám dvere. Ja sa chytám za hlavu. To je presne ten portugalský vodič, s ktorým som sa nedávno rozprával a povedal nie. Rasa ma v kamióne chytí za ruku a ja presne viem, čo chce povedať. V tichosti a spokojnosti sa vezieme do neznáma. Na obrovskom nonstop motoreste o 120km ďalej si sadáme do tepla na barové stoličky a objednávame jedno poldeci za druhým. Rua Vieja hierbas, Rua Vieja crema, karamelová vodka. Sme 49km od Seville, ale na o sto percent lepšom mieste ako všetky predchádzajúce. Obaja si ideme umyť vlasy na WC do umývadla, aby sme na druhý deň ráno do Seville vstúpili čistí. Píšeme SMSku Gonzalovi zo Seville z Hospitality Exchange, ktorý nás má ubytovať, že pravdepodobne zajtra ráno sme u neho. Objednávame ďalej a spamätávame sa z náročného dňa. Okolo jednej ráno sme tu už medzi poslednými. Pýtame si účet. Čašník prináša účet a pýta sa, či si dáme ešte jedno. Na jeho účet. Tak prečo nie. Zotrvávame ešte chvíľu a potom ideme vonku. Hneď za motorestom sú v závetrí krásne múriky kde môžme prenocovať. Dopíjame našu krabicovú sangriu a ideme prezerať odpadkové koše. Zbierame kartóny a staviame si posteľ. Zaspávame.
Budí ma Rasa. Je ešte hlboká noc, tak prečo? Čo sa deje? Až po chvíli mi to dôjde. Leje ako z krhly. Balíme veci a utekáme pod strechu motorestu. Kým si ja balím spacák, tak Rasa oslovuje nejakého starého chlapa na aute. Nejak to nevnímam. Som strašne unavený. Vraj máme odvoz do Seville. Nasledujem ju do auta. Sadám si na predné sedadlo a podávam svoj spacák Rase, aby ho zbalila. Pohýname sa. Obzerám sa dozadu a Rasa už spí. Ja ani neviem o čom sa s tým chlapom rozprávam. Hlavne, že nestojí reč. Ani sa nenazdám a sme v Seville. Ten chlap nás odniesol až do centra mesta. Zobúdzam Rasu a vystupujeme. Smerujeme rovno do parku. Sadáme na lavičku a okamžite zaspávame. Čakáme na svitanie, aby sme mohli zavolať Gonzalovi. Som úplne vyčerpaný. Keď sa ma Rasa opýta, koľko je hodín, tak vyberiem telefón z vrecka, podám jej ho a poviem, že nemám kredit. Teraz pre zmenu Rasa povzbudzuje mňa. Voláme Gonzalovi. Prichádza po nás na aute a vezie k sebe domov. Hovorí nám, že keď sme unavení, tak si môžme zdriemnuť. Že on o hodinku ide do mesta pozrieť si nejaké Veľkonočné sprievody. Chceme ísť s ním a prosíme ho, nech nás o hodinu zobudí. Prejde 5 hodín a Gonzalo nás zobúdza. Vraj že klopal na dvere asi 10x, potom vstúpil dnu a ja som mu povedal, že áno áno ideme s tebou a potom som odpadol do postele. Na nič také si vôbec nepamätám. Rasa celý čas spala ako zabitá a ani nevie, že niekto bol v izbe. Gonzalo nám ponúka niečo na jedenie. Ideme spolu do obývačky, kde sa zoznamujeme. Jedna z prvých otázok bola, či niekto z nás má vodičák. Že nám môže požičať svoje auto. Sme v šoku. Radšej zdvorilo odmietame. Účasť na prvom sprievode nám vyráža dych. Tisíce veriacich a kilometrové sprievody s orchestrom. Ľudia oblečení v tmavých rúchach kráčajúci bosí celým mestom. V noci každý drží ešte aj zapálenú sviečku na konci dlhej palice. Po pár sprievodoch a predieraní sa davom, navštevujeme zopár kaviarničiek a barov. Ochutnávame miestne čapované pivo Cruzcampo, ktoré je podľa mňa jedno z najlepších, aké som pil.
Ráno s Rasou ideme vlakom do mesta Cádiz na pobreží. Veľmi rýchlo zaspávame a zobúdzame sa až o viac ako hodinu neskôr. Obaja si myslíme, že sme Cádiz už prešli, tak vystupujeme na najbližšej stanici. Tam sa pýtame, kde sme. Cádiz je až o 15 kilometrov ďalej a ďalší vlak ide o 45 minút. Čakáme. V meste si na trhu kupujeme bagety, zeleninu a nejaké klobásky na obed. Piknik si robíme na hradbách pri mori s výhľadom na staré mesto. Po obede sa ideme prejsť ku majáku a pozrieť si nádherné záhrady so stromami vystrihanými do kadejakých tvarov. Cestou cez centrum si kupujeme jednu fľašku Cruzcampa na cestu.
Spolu s Gonzalom si ideme pozriet očarujúcu Plaza de España v Seville, corridu pre býčie zápasy, neuveriteľne krásny palác so záhradami Alcázar a po obede pre jej neskutočnú krásu, ešte raz Plaza de España pri západe slnka. Rozprávka. Neviem od toho námestia odtrhnúť oči. Večer nás Gonzalo pozýva na byt ku svojej sestre, odkiaľ pozorujeme sprievody priamo z balkónu. Ponúka nám typické veľkonočné andalúzske koláče. Neskôr si ideme pozrieť tichý sprievod mestom a pomaly odchádzame ku Gonzalovi domov. Doma hovoríme Gonzalovi o našich plánoch na zajtra. Chceli by sme si pozrieť buď Gibraltár alebo mestečko Ronda. Obe nestíhame. Gonzalo nám pozerá autobusy a hľadá najlepšie spojenia. Je to trochu zložité. Potom sa nás opýta, či by sme nechceli ísť autom spolu s ním na obe miesta. Teda ak ešte nie sme unavení z jeho spoločnosti. Úžasný človek.
Do krásneho mestečka vybudovaného na skalách menom Ronda vstupujeme za veľmi chladného a daždivého počasia, ktoré ale netrvá dlho. Mesto prejdeme krížom krážom a poobede sa presúvame do Gibraltáru. Na Schengen môžme zabudnúť. Do Gibraltáru kontrolujú každého. Gonzalo si doma zabudol občianku a s vodičákom ho dnu nepustia. Sklamaný parkuje auto neďaleko hranice. Hovorí nám, že keď sme už tu, tak máme ísť aspoň my. On tu na nás počká. Zatiaľ pôjde na pláž. Tak fajn. Stretneme sa tu o 2 hodiny. Prechádzame cez hranicu, pristávaciu dráhu pre lietadlá a zastavujeme sa na najbližšej benzínke na záchod. Všetky ceny sú v librách. V celom maličkom štátiku sú červené telefónne búdky a typické odpadkové koše ako v Anglicku. V každej reštaurácii ponúkajú anglicé pivá a na jedenie fish and chips. Snažíme sa nájsť cestu na vrchol gibraltárskej skaly, kde sú divoko žijúce opice. Bohužiaľ, kvôli silnému vetru lanovka dnes nepremáva. Tak si ideme dať niečo typické anglické (gibraltárske). Vchádzame do prvého Burger Kingu a šokuje nás tabuľka s veľkým nápisom, že je zakázané predávať alkohol osobám mladším ako 16 rokov! Kupujeme si burgery s colou a ideme ich zjesť do krásneho botanického parku s výhľadom na gibraltársky prieplav zaplavený slnečnými lúčmi zapadajúceho slnka.
S Gonzalom ideme na obed do jeho obľúbenej reštaurácie a dáva nám tipy na býči chvost a rybu na smotanovej omáčke. Včera večer sme našli na internete veľmi lacnú dopravnú spoločnosť v rámci južného Španielska a vyhliadli sme si lístok zo Seville do Madridu nočným autobusom za 19€. Po výdatnom obede ideme na stanicu a kupujeme lístok u dopravnej spoločnosti SociBus na dnešnú polnoc. Zo stanice ideme ku Gonzalovi domov. Máme súkromný saxofónový koncert. Potom si to skúšame aj my s Rasou, ale z toho prekrásneho nástroja sa ozývajú len nejaké škrekoty. Večer ideme do čajovne a potom sa stretávame s našou kamarátkou Alexandrou z Bulharska, ktorá je s nami spolu na erasme v Girone a jej kamarátkou študujúcou v Barcelone. Ideme všetci spolu na jedno pivko a potom sa lúčime. Gonzalo sa má stretnúť so svojimi kamarátmi vo flamenco bare, tak si ideme ten tanec pozrieť spolu s ním. Nezdržujeme sa dlho. Blíži sa polnoc. Gonzalo nás autom vezie na autobusovú stanicu. Veľmi pekne mu za všetko ďakujeme. Bol veľmi priateľský, nápomocný, a na to, že nás takmer vôbec nepoznal, neuveriteľne pohostinný. Prajeme si navzájom veľa šťastia.
Sedíme úplne vzadu na kraji na piatich sedadlách. Je príšerne horúco. Nemáme si kam dať nohy a ani sklopiť sedadlo. Zato, tí pred nami, si ho sklopili takmer celé na nás. Možno takú hodinu vkuse sme klábosili o všetkom možnom čo sa nám udialo za posledné dni. Okrem nás bolo v autobuse hrobové ticho. Ľudia z nás museli mať radosť. Keď sme sa unavili aj my, snažili sme sa uložiť na spánok. Nijak raz sa nám to nedarilo. Za noc sme vystriedali možno 50 polôh spania. Ruky cez seba, nohy cez seba, ja spím na Rase, Rasa na mne. Pretrpeli sme to do šiestej rána. V Madride si dávame čaj na stanici a metrom sa presúvame na druhú autobusovú stanicu, kde si kupujeme lístok na autobus do Toleda. Po hodinovej ceste sme na mieste. Nikomu z nás sa nič nechce. Máme dosť. Vyštveráme sa ako dvaja dôchodcovia na vrch kopca, kde je postavené centrum extrémne turistického Toleda. Vystúpime na vrch katedrály odkiaľ je výhľad na celé mesto. Blíži sa čas obeda. Obedujeme v parku rovno pod katedrálou. Obaja sme takí unavení, že nám všetko padá z rúk a na všetkom sa smejeme. Idem si natrieť bagetu so syrom, lenže nôž mi vypadne z ruky na zem. Zohýnam sa po neho a vtom mi spadne na zem syr. Tak jem len suchú bagetu. Keď dojeme tak omylom stúpim do karičky syru na zemi. Radšej si ideme kúpiť Cruzcampo z potravín, sadnúť si na schody na hlavnom námestí a len tak pozorovať ľudí. Tým hádam nič nepokazím. Ako tak sedíme, tak mi Rasa hovorí, aby som dal niekomu foťák, nech nám spraví spoločnú fotku. Oslovujem chalana pred sebou, podávam mu foťák a pritom si oblejem mikinu pivom. Späť v Madride. Prechádzame 22 zastávok metrom, aby sme sa dostali na periférie mesta. Potom ešte 20 minút autobusom, 20 minút pešo a sme na mieste. Benzínka pri diaľnici na okraji Madridu, ktorú sme našli na internete u Gonzala. Je tu večer. Každých 15 minút sa tu pristaví jedno auto. Naše šance dostať sa odtiaľ sú mizivé. Obliekame si reflexné oblečenie a stopujeme s tabuľkou Zaragoza. Bez úspechu. Autá, ktoré tade prešli za poslednú hodinu dokážem spočítať s prstami na rukách. Je čas sa niekam uchýliť na noc. Vonku je 7 stupňov a my prešľapujeme z nohy na nohu aby sme sa zohriali. Obliekame na seba všetko, čo máme so sebou. Rasa nocou strávenou vonku vôbec nie je nadšená. Dochádza na ňu kríza, ktorá na mňa došla blízko Seville cestou tam. Upokojujem ju a hovorím jej, nech si sadne a ja zatiaľ prezriem všetky odpadkové koše. Nachádzam celkom pekné kusy kartónu. Ešte idem prezrieť okolie, kde si vlastne tú posteľ postavíme. Objavujem niečo ako malú ohradenú lúku s plotom, ktorý sa dá otvárať a zatvárať. Na tej lúke je kopec odpadkov a je tam aj malá vodáreň, za ktorú sa môžeme skryť a nebude tam vôbec fúkať vietor. Ukazujem to Rase. Nepovie ani slovo. Prinášam sem kartóny a hovorím jej, aby ich natrhala. Bez slova si sadne na zem a začne trhať kartóny s pohľadom niekam do blba. Medzi odpadkami je aj veľká doska oblepená malou vrstvou molitánu. Ideálna ako základ na spanie, lebo všade pri tej vodárni je na zemi betón. Pýtam sa Rasi, kde chce spať. Odpovie, že za vodárňou. Prezriem to miesto a vravím jej, že na zemi sú nejaké hovná. Ona na to, že to je jedno. Mám to tam položiť a hotovo. Znova pozerá niekam do blba. Natrhané kartóny sú položené na zemi vedľa nej. Robím ako hovorí. Dosku s molitánom vystieľam kartónmi a uterákmi. Keď je posteľ pripravená, chytím ju za ruku a poviem, aby sa nebála. Budeme spať tesne pri sebe a ak by sem niekto prišiel, otváranie plotu začujeme určite. Rasa sa tvári akoby nič nepočula. Vošla celá do spacáku, sadla si na dosku s kartónmi, chrbtom sa oprela o stenu vodárne a znova pozerá do blba. Ja sa stáčam do klbka vedľa nej. Po 5 minútach už aj Rasa sa ukladá na spánok a ľahá si vedľa mňa. Zaspávame ako malé deti.
Ráno kríza prepukne ešte viac. Vstávame. Sedíme opretí o vodáreň. Nikto z nás od kedy sme sa zobudili, za možno celú pol hodinu, neprehovoril ani len jedno jediné slovo. Stačil pohľad a bolo viac ako jasné, čo si ten druhý myslí, čo cíti a čo prežíva. Rozumeli sme si dokonale aj bez zvukov. Bez slova sme sa balíme a odchádzame na benzínku, aby sme si dali teplý čaj. Až keď ho dopíjame, začíname znova komunikovať. Rasa tentokrát upokojuje mňa. Je čas ísť znova na cestu. Na tabuľku píšeme miesto Zaragoza len Nasledujúca Benzínka. Zaragoza tu nemala zmysel. Po 2 hodinách, keď to absoutne neočakávame, zastavuje pri nás auto. Berie nás jeden hrozne ukecaný Španiel, ktorý má za ženu Poľku. Konečne sa dostávame z toho pekla. Sme asi 20km za Madridom na benzínke, kde je viacero kamiónov a autá sa tu striedajú každú chvíľu. Zdá sa, že dostať sa odtiaľ nebude až taký veľký problém. Zdanie môže klamať. Za celé 4 hodiny nám nezastaví nikto. Rozhodujeme ísť asi 4km pešo a dostať sa k mýtniciam. Postavíme sa do stredu medzi závory a dúfame. Po 2 minútach prichádza strážnik. S úsmevom hovorí, že sa nachádzame na súkromnej dialnici a mali by sme odísť. Skúšame argumentovať, že nie sme na dialnici, ale pred dialnicou a tu je stopovať legálne. Máme pravdu. Je to tak, ale na štátnych dialniciach. Toto je súkromná a majiteľ si môže vytvoriť vlastné pravidlá. No predsa skúša volať šéfovi na mobil a pýta sa, či tu môžme ostať. Bohužiaľ nie. Priznáva sa nám, že ak by to bolo na ňom, tak nás tu kľudne nechá, lebo je mu to jedno. Radí nám, aby sme išli z dohľadu kamier a skúsili stopovať tam. Tak ďakujeme a všetci sa s úsmevom lúčime. Skúšame miesto, ktoré nie je monitorované kamerami, ale nie je tam žiaden priestor pre zastavenie. Nemáme na výber. Musíme sa vrátiť 4km späť na benzínku. Cestou stretávame množstvo prostitútok a sme svedkami, ako pri jednej skupinke zastaví kamión a vyskočí z neho dievča v ružovej minisukni. Kamión vzápätí odchádza. Prichádzame podvečer. Na pumpe si dávame pivko a hodnú chvíľu oddychujeme dnu. Rasa ide na toaletu a ja popíjam pivko. Zrazu ku mne príde mladý chalan a pýta sa ma, či rozprávam Anglicky. Spoznávam prvého stopára na našej ceste. Je z Nemecka a stopuje z Portugalska domov. Na chvíľku si odbeháva von a prichádza o 3 minúty neskôr s tým, že si práve našiel odvoz. Lúči sa a praje veľa šťastia. To snáď ani nie je možné. My tu trčíme už viac ako 10 hodín a on si zoženie auto za 5 minút. Prichádza Rasa a hovorím jej, čo všetko sa stalo, kým bola na záchode. Nechce sa jej veriť. Slnko zapadá a teplota veľmi rýchlo klesá dole. Skúšame ešte stopovať, ale na benzínku prichádza minimum áut. O desiatej ju zatvárajú. Všímame si nového kamiónu na parkovisku, ale je prázdny. O pár minút neskôr k nemu prichádza akýsi čudák vo flanelovej košeli s 1,5 litrovou fľašou piva v ruke, cigaretou v ústach a vlasmi ako po víchrici. Otvára dvere a nastupuje dnu. Najprv sa ho pýtame kam ide. Rozpráva španielsky so silným nemeckým prízvukom. Do Madridu zajtra ráno. To nám nepomôže. Stojíme vonku ešte pol hodinu. Viac sa už nedá. Sme vymrznutí na kosť. Dohadujeme sa s Rasou, že sa ho pôjde opýtať, či nemôžme prespať v jeho kabíne. Najprv nad tým dlho rozmýšľame, lebo ten chlap je fakt čudný. No potom vonku ešte viac prituhne a nemáme na výber. Rasa prichádza ku kamiónu. Ja si držím odstup asi 15 metrov. Vodič sťahuje okienko. Počujem len nejaké hlasy. Zrazu Rasa celá vysmiata beží oproti mne. Nastupujeme dnu a čudný strašidelne vyzerajúci starý chlap si nás začne fotiť s mobilom. Najprv Rasu, potom mňa a potom nás oboch spolu. Dokopy robí asi 50 fotiek a pri každej jednej hľadá to správne svetlo v kamióne, aby neboli rozmazané. Po každom stlačení spúšte nám nezabudne fotku hneď ukázať. Potom nám začne rozprávať o tom, čo sa mu stalo pred 30 rokmi pri autonehode. Sedel nepripútaný na mieste vodiča v kamióne, keď do neho narazil druhý kamión od zadu. Preletel cez predné sklo a niekoľko hodín ležal v kríkoch a nikto o ňom nevedel. Bol pol roka v kóme a musel sa učiť od začiatku chodiť, rozprávať, čítať, písať. Obe ruky a lebku má z veľkej časti z titanu. Teraz sedí pred nami 65 ročný dedko, ktorý je schopný vyfajčiť krabičku cigariet a vypiť liter a pol piva za pol hodinu. Zdvíha noviny pohodené na zemi a ukazuje nám titulku. Otec zabil kladivom svoje 3 deti. Dosť ho to vyvádza z miery a hovorí, že všetci ľudia sú v určitom smere šialenci. Potom nám začne rozprávať aké je ťažké voziť tovar do Maroka, pretože je tam strašne veľa banditov, ktorí vykrádajú kamióny a podrezujú krky. Na chvíľu zmĺkne a povie mi, aby som mu podal jeho batoh. Je položený vzadu na posteli. Chce nám ukázať, ako sa chráni pred banditmi v Maroku. V tom momente sa na seba s Rasou pozrieme a stuhne nám krv v žilách. Ten starý blázon tam má určite zbraň! A je taký šialený, že určite omylom zastrelí nás alebo seba! Otváram batoh a pomaly dávam ruku dnu. Cítim chladný a ťažký kov. Panebože to snáď nemôže byť pravda. Pozerám sa vystrašeným pohľadom na Rasu a ona s ešte vystrašenejším na mňa. Vyberám z batohu nejakú ťažkú studenú kovovú vec obmotanú do igelitky a pomaly to podávam tomu bláznovi. On mi vraví nech to rozbalím ja. Rozbaľujem igelitku a nakukujem dovnútra. Je tam nejaká veľká okrúhla kovová vec. Na zbraň sa to nepodobá. Vyberám to von a ten blázon mi hovorí, že to je neprerezateľný zámok na dvere na vlečke. Z hlboka si s Rasou vydýchneme. Neprejde ani chvíľa a už drží v ruke miesto toho zámku veľký čierny LCD televízor s anténou a ukazuje nám, ako sa ladia programy. Nedarí sa mu naladiť nič. Z chuti si zanadáva a potom zahlási, že ideme spať. Starý spí na posteli, Rasa na sedadle spolujazdca a ja za volantom.
Ráno o ôsmej sa zobúdzame. Ďakujeme za všetko a ideme na čaj na benzínku. Sme tu už 24 hodín a začíname byť dosť zúfalí. Zrazu sa k nám prihovorí starší muž v obleku a kravate. Pracuje vo firme, ktorá prenajíma kamióny. Všimol si nás tu už včera a vidí, že sme tu ešte aj dnes. Môže nás odniesť 20km ďalej na oveľa väčšiu benzínku aj s motorestom. Nastupujeme do jeho starého mercedesu a nechávame sa unášať dialnicou. Prišlo to úplne nečakane. V momente, keď sme už v nič nedúfali. Hneď oslovujeme prvého kamionistu. Španielsky? Anglicky? Poľsky? Rusky? Na všetko len krúti hlavou. Nemecky? Ja. No zbohom. Asi 3 minúty vytváram jednoduchú vetu kde a kedy odchádza a či nás môže zobrať. Do toho mi skočí Rasa, že sa mám pozrieť na značku toho kamiónu. CZ. Pýtam sa ho po Slovensky, či mi niečo rozumie. Dostávam jednoduchú odpoveď áno a začneme sa obaja smiať. Ten žart mu vyšiel perfektne. Bohužiaľ, čaká na ďalšie inštrukcie od šéfa. Bavíme sa ešte hodnú chvíľu a potom ideme na čaj do motorestu. Stále keď príde nový kamión, tak na striedačku vybiehavame von a pýtame sa šoférov. Teraz som na rade ja. Po ceste ma zastavuje chalan v červenej vetrovke. Lietuva? Hovorím mu, že ja síce nie som odtiaľ, ale moja kamarátka áno. Vediem ho dnu za Rasou. Začne jej rozprávať svoj príbeh, ako pracoval v Portugalsku na pomarančovej farme a ošklbali ho o všetky peniaze. Vraj nemá ani cent a potrebuje sa dostať domov. Stopuje len litovských vodičov, lebo žiaden iný jazyk nepozná. My mu ale pomôcť nevieme. Na parkovisku oslovujeme starý manželský pár na BMW zo Švajčiarska. Obaja rozprávajú perfektnou Angličtinou. Idú len 30km odtiaľ, tak ak chceme, môžu nás vziať. To sa nám neoplatí. Chvíľu sa ešte rozprávame a dedko nám prezrádza, že pred 40 rokmi stopoval po celej Európe. Nakoniec podvečer zastavujeme jedného Rumuna, ktorý ide vyložiť náklad do Zaragozy a možno neskôr pôjde až do Barcelony. Ide sa! Vraví, že už 5 rokov žije s celou rodinou v Salamance, kde si prenajíma byt. Po dvoch stovkách kilometrov sa zastavujeme na benzínke na kávu alebo čaj. Rumun platí aj za nás. Pred Zaragozou nám v diaľke ukazuje obrovskú továreň Opel, kde musí urobiť výkladku. Nás vyhadzuje na maličkej benzínke blízko továrne. Sú tu akurát 2 osobné autá. Žiadne kamióny. Hovorí, že ak po výkladke dostane inštrukcie ísť do Barcelony, tak príde pre nás. Ak do Madridu, tak nie. Lúčime sa s tým, že ak do 2 hodín nepríde, nemáme ho čakať. S Rasou si objednávame likér Rua Vieja a plánujeme ako ďalej. Čašníčka začuje náš rozhovor a ponúka nám pomoc. Volá svojmu priateľovi, ktorý býva v Zaragoze, či by nás nemohol hodiť do mesta na autobusovú stanicu. Ďakujeme pekne, ale na autobus už nemáme peniaze. Po 20 minútach prichádza nejaký chalan, že nás môže hodiť na stanicu. Tak predsa ho tá čašníčka zavolala. Snažíme sa mu vysvetliť, že nám to nijak nepomôže, pretože autobus zo Zaragozy do Girony je strašne drahý a toľko peňazí nemáme. Zrazu úplne nečakane vstúpi do miestnosti Rumun. Okolo jedenástej večer prichádzame na najväčšie parkovisko pre kamióny, aké som kedy videl. Je ich tu asi 70. Vchádzame do motorestu a Rumun objednáva 3x Rua Vieja crema. Asi pol hodinu sedí s nami a potom povie, že musí ísť do Zaragozy za kamarátom, u ktorého bude aj spať. Rasa mu necháva na seba číslo, aby sa nám ráno ozval a aby sme išli spolu do Barcelony. Dohodnuté. Znova za nás zaplatí a rozlúči sa. Sedíme v motoreste. Je tu asi 20 ľudí, všetko vodiči kamiónov. Rasa je tu jediné dievča a všetci na ňu tak trošku zazerajú. Sadám si bližšie k nej, aby bolo jasné, že je tu so mnou. Dávame si každý ešte po jednom poháriku a pochvaľujeme si toho Rumuna, aký je to dobrý človek. Pozeráme film v telke zavesenej na stene. Oči sa nám už pomaly zatvárajú od únavy a uvažujeme, kde strávime noc. Zrazu začujeme známy hlas. Niekto sa nám zdraví. Pozrieme sa lepšie a v dverách sa objaví Rumun aj so svojím kamarátom, taktiež z Rumunska. To nie je možné. Vyvaľujeme na nich obaja oči. Znova objednávame drinky. Rumunov kamarát pije len džús, lebo je autom. Núkajú nám ešte teplý sendvič, ktorý si priniesli z domu. Sedíme spolu asi hodinu. Tentokrát sa snažíme platiť my, lenže Rumuni si nedajú povedať. Pri odchode nám robí čašníčka spoločnú fotku. Všetko nasvedčuje tomu, že my ideme spať s Rumunom do jeho kamiónu a jeho kamarát ide domov autom. Asi 50 metrov od kamiónu zastavujeme pri veľkej červenej limuzíne značky Citroën. Zablikajú svetlá, otvárajú sa dvere a Rumuni nám hovoria aby sme si nastúpili. Prečo? Čo sa deje? Pýtajú sa nás, či nebodaj už chceme ísť spať a berú nás na najbližšiu párty. Vonku leje ako z krhly, stierače nestíhajú stierať, hudba hraje na plné pecky a Citroën si to uháňa 140km/h smerom na Zaragozu. Neodvážim sa ani len pomyslieť na to, či to bolo rozumné rozhodnutie, alebo nie. Viem, že nie. Vodič, Rumunov kamarát, občas miesto riadiacej páky zablúdi na Rasine koleno. To ma dosť vyľaká a hneď mi je jasné, o čo tu ide. Chalani mi kupujú drinky aby ma opili a dostali Rasu. Rasa je trochu pripitá, tak jej to momentálne možno až tak nevadí. Naznačujem jej, akú hru sa snažia hrať Rumuni. Parkujeme a vstupujeme do discotékového baru. Dnu je len barman. Trikrát whisky a raz džús. Rumun ju chytí okolo pása a jeho kamarát jej šepká do ucha, aby s ním išla do auta. Cítim sa bezmocný. Chytím Rasu za koleno. Pozrie sa na mňa a pochopí. Nemôžeme im tam vynadať a odísť. Hráme svoju hru. Rasa sa tvári prítulne a ja sa stále zhováram na striedačku s jedným z nich, alebo vstupujem do rozhovorov s Rasou. To preto, aby nemohol nastať dlhší súvislý kontakt. Vyťajujem španielske slová a vety až z päty. Na stole máme znova trikrát whisky a džús. Rasa nepije. Pokračujeme v našej hre. Aký paradox. Dnes ráno sme sa zobúdzali na hovnách prikrytých doskou niekde za benzínkou pri vodárni a večer sa vozíme na luxusnom Citroëne a odmietame piť drinky v bare, ktoré nám platia ostatní. Ide sa späť na parkovisko. Ešte nie je dobojované. Autom zastavujeme rovno pred Rumunským kamiónom. Všetci vystupujeme. Rumunov kamarát prosí Rasu, aby sa s ním porozprávala v aute. Rasa sa pozrie na mňa a potom naspäť na neho. Mne druhý Rumun povie, aby sme išli do jeho kamiónu. Absolútne mu nedôverujem a neverím ani slovo. Nepohnem sa z miesta a pozerám na Rumuna stojaceho pri Citroëne. Ten dáva Rase kľúče od auta, aby sa nebála, že s ňou niekam odíde. Obaja si Sadajú dnu. Rasa necháva otvorené dvere a jednu nohu má položenú na zemi. V ruke drží kľúče a kývne na mňa. Ja nastupujem s Rumunom do kamiónu. Vedieme rozhovor doslova o ničom. Pripadá mi to ako strašne dlhá doba. Celý čas sa snažím počúvať, či nezačujem nejaké zvuky z vonku. Kvôli silnému dažďu je to nemožné. Zrazu po 10 minútach sa otvárajú dvere. Rasa. Nepýtam sa jej nič. Naznačuje mi len, že všetko je vporiadku. Rumun zapína kúrenie a ľahá si na vrchnú posteľ. Začína tu byť pekne horúco. S Rasou si ľaháme na spodnú posteľ a objímeme sa. Rozhovorí sa o tom, čo sa stalo v aute. Povedal jej, že je ženatý, ale svoju ženu nemiluje. Celý čas ju presviedčal, ale Rasa hrala svoju hru podľa našich pravidiel. Na konci sa ju snažil pobozkať, ale Rasa mu nastavila líce a rozlúčili sa. Chvalabohu. Ešte viac sa pritúlime k sebe a sme šťastní, že v takýchto situáciach máme jeden druhého a navzájom sa podporujeme a posúvame dopredu. Zaspávame v neistote.
Zobúdzam sa počas noci na Rasin krik. “Peter, čo sa deje? Hovor so mnou prosím ťa po Anglicky! Nerozumiem ti ani slovo!”. Na čo som ja vraj prepol zo Slovenčiny do Angličtiny a odpovedal: “Rasa, Rasa, si vporiadku? Cítiš sa bezpečne? Naozaj sa cítiš bezpečne?“. To som sa dozvedel až ráno. Na nič také si nepamätám. Slnečné lúče prenikajú do kabíny. Je deväť hodín. Do riti! Z tých 70 kamiónov na parkovisku tu ostalo asi 10! Podľa nášho pôvodného plánu sme dnes mali byť už doma. Prázdniny sa skončili a nám sa po Veľkej Noci dnes znova začína škola. Miesto toho aby sme sedeli v lavici, trčíme v Rumunskom kamióne niekde na parkovisku pri Zaragoze, 400km od Girony. Rumun odchádza do Barcelony až poobede, ale v žiadnom prípade s ním nechceme ísť. Vytratíme sa von s tým, že sa ideme najesť a zatiaľ oslovujeme ostatných vodičov. Máme šťastie a natrafíme na jedného Čecha, ktorý má v noci vyložiť tovar v neďalekej továrni Opel a potom ide rovno až do Girony. Lenže to pre nás znamená stráviť na parkovisku takmer 24 hodín čakaním. Robí nám láskavosť a berie nás hneď na parkovisko pred továreň. Cestou začne zvoniť Rase telefón s neznámym číslom. Nedvíha. Hneď na to znova, ale s druhým neznámym číslom. Znova nedvíha. Sme si istí, že sú to Rumuni. Na rozsiahlom parkovisku je asi 30 kamiónov. Asi každú pol hodinu volajú rozhlasom jeden z nich dnu na výkladku. Nie je tu žiadna benzínka, žiaden obchod ani žiadne toalety. Skúšame osloviť ostatých šoférov, ale všetci odchádzajú buď v noci alebo až zajtra. Jeden Poliak nám ponúka odvoz do Londýna pre oboch. Odchádza o hodinu. Keby sme nemali školu tak na moj veru ideme do toho. Ostávame radšej s naším Čechom, ktorý sa ukázal byť veľmi pohostinný a pohodový človek. Pýtame sa, či sa tu dá niekde osprchovať. Vraj 5 minút odtiaľ je kúpalisko a na kúpalisku je otvorený bar, v ktorom si môžeme za 2€ vypýtať kľúče od spŕch. Perfektné! S Rasou sa nám dvíha nálada o sto percent. Po troch dňoch sa sprcha celkom hodí. Berieme kľúče, sprchujeme sa v ľadovej vode a obaja kričíme od zimy. Aká maličkosť a akú veľkú radosť dokáže spraviť. Veci si sušíme pri kamióne. Čech sa nás pýta, či chceme gulášovú alebo slepačiu polievku. Nevieme sa rozhodnúť a tak nám varí obe. Kým jeme polievku, tak on začne krájať paradajky, uhorky, papriky, syr a začne nám robiť šalát. Vytiahne šuflík pod postelou a hovorí, že si máme vybrať či chceme klobásu, salámu alebo šunku. A že chlieb je na poličke za nami. No a pred jedlom treba ešte vypiť. Tak pripravuje poháriky a otvára litrovú Ballantines whisky. Neveríme vlastným očiam. Ďakujeme mu veľmi pekne. Aj Rasu som naučil ako má ďakovať po Česky. On na to len odpovedal aby sme sa radšej poriadne najedli a nie toľko ďakovali. Po vynikajúcom a nečakanom obede ideme všetci na prechádzku do obchodu do neďalekej dediny. Kupujeme džús a nejaké keksíky, predsa už nejak musíme dožiť do zajtra. Čech pre nás kupuje nanuky. Po ceste ku továrni sa všetci ešte zastavujeme na kúpalisku a dávame si pivko. Chceme platiť už konečne aj my, ale nedovolí nám to. Vraví, že my potrebujeme peniaze viac ako on. Svoju robotu zbožňuje. Manželku opustil, lebo ju pristihol s iným. Česku sa vyhýba ako sa len dá a v Španielsku sa cíti ako doma. Je mu bízka tunajšia mentalita ľudí. Nikto sa nikam neponáhľa, nikto nad ničím zbytočne nestresuje. Tvrdí, že ľuďom treba pomáhať, lebo majetok si so sebou do hrobu nevezmeš. V kamióne si pri fľaške whisky púšťame na notebooku klasický český film S tebou mě baví svět a ja robím tlmočníka pre Rasu. Ako ďalší film volíme niečo, aby tomu porozumela aj Rasa. Z veľkej ponuky filmov si vyberáme All the invisible children – 7 krátkych filmov zameraných na život detí v rôznych častiach sveta. Od občianskej vojny v Burkina Faso, život cigánov v Srbsku, rodinu v USA nakazenú HIV, cez život detí na predmestí Neapolu, až po deti žijúce v Číne. Nepredstaviteľne dojemné a silné príbehy. Obaja s Rasou sa držíme za ruky a plačeme ako malé deti. Slzy nám tečú potokom. Uvedomujeme si, aké máme obrovské šťastie, že žijeme v tej časti sveta, kde žijeme. Čo znamenajú naše problémy voči týmto? Absolútne nič. Žijeme si relatívne bezproblémový a pohodlný život. V mieri a zdraví. Nič viac nepotrebujeme. A aj tak na každom kroku stretávame ľudí stresujúcich sa kvôli úplným zbytočnostiam a maličkostiam. Čech to už pochopil, teraz konečne už aj my. Prichádza noc a s ňou čas vykladať tovar. Čech si odo mňa pýta meno a číslo občianskeho preukazu. Pri vstupnej kontrole do fabriky Opel ma zapisuje ako spoluvodiča. Rasa sa skrýva na posteli za zadnými sedadlami prikrytá dekami. Úspešne prechádzame kontrolami a ilegálne vstupujeme do areálu továrne. Čech odparkuje kamión a vyskakuje von. Prichádza o 10 minút a hovorí, že bohužiaľ sa tu zdrží ešte pár hodín, lebo nemá voľné palety na vykladanie a musí čakať za ostatnými. Hneď ako to dopovie nám oznámi, že našiel pre nás jeho kolegu, ktorí ide do Talianska cez Gironu a môže nás zobrať hneď teraz. Ten chlap je neuveriteľný. Nevieme mu ani slovami vyjadriť vďaku. Vyskakujeme von z kabíny a čakáme na druhého šoféra. Zatiaľ si robíme jednu spoločnú fotku. Po chvíli prichádza mladý chalan, ktorému sa zdravím buongiorno a on mne odpovedá ahoj. Trochu som to celé poplietol a myslel som si, že je Talian a nie že ide do Talianska. Ďalší Čech. Ukecaný chalan, ktorý jazdí ešte len pol roka. Vyzúvame si topánky a nastupujeme do jeho extrémne čistého kamiónu. Rasa v momente zaspáva na posteli. Ja sa snažím viesť rozhovor, ale po 20 minútach mi začne hlava padať dole častejšie a častejšie, až nakoniec uprostred diskusie zaspávam. Chalan ma zobúdza a hovorí, aby som si išiel ľahnúť na hornú postel. Okamžite zaspávam.
Vstávam asi 30km pred Barcelonou. Sme na nejakom odpočívadle a ja som sa zobudil na zimu, ktorá tu vchádza cez otvorené dvere. Chalan mi podáva svoje GPS. Mám nájsť ulicu, na ktorej bývame v Girone a GPS ho bude navigovať presne ku nám domov. Znova zaspávam a zobúdzam sa pár kilometrov pred Gironou. Sadám si na sedačku a zobúdzam Rasu. Tieto cesty sú nám už dobre známe. Vodič úmyselne kvôli nám porušuje predpis a o piatej ráno vchádza do centra, kde je zákaz vjazdu nákladných vozidiel. Vyhadzuje nás na benzínke, otáča sa a odchádza. Už len 15 minút pešo a sme doma. Odpadávame do postelí s matracom a plachtou. Prikrývame sa paplónom. Pod hlavou máme vankúš. Dokázali sme to. Pre mňa bola táto cesta obrovská výzva, či som vôbec niečoho takého schopný. Stanoviť si nové hranice a zistiť, ako sa budem správať v kritických situáciách. V tomto prípade platilo, že cieľ je samotná cesta. Stopom sme prešli 1300km z Girony do Seville a 700km z Madridu do Girony. Boli sme úplne zavislí na ľuďoch a šťastí. Keď sme mali veľké očakávania, tak sa nič nestalo, ale ak sme niečo absolútne nečakali, vtedy sa niečo dobré stalo, čo nám dalo novú nádej, povzbudilo a posunulo ďalej. Naše motto sa naplnilo do bodky. Urobili sme samozrejme mnoho chýb. Niektorým sa vyhnúť nedalo a z iných si berieme ponaučenie. Najjednoduchšia preprava je pomocou kamiónov z jednej veľkej benzínky na druhú. Je zároveň aj najpomalšia, pretože kamióny nemôžu jazdiť rýchlejšie ako 90km/h. Výhodou je, že sa ide na dlhé vzdialenosti. Kamionisti berú stopárov väčšinou preto, lebo chcú nejakú spoločnosť. Niekoho s kým by sa porozprávali. Práve preto je výhoda ísť vo dvojici a kým sa jeden rozpráva, tak druhý môže spať. Osloviť vodičov na parkovisku nie je problém. Nevýhodou je, že kamionisti odchádzajú väčšinou vo veľmi skorých ranných hodinách, a tak sa môže kľudne stať, že ak prídeme na parkovisko ráno, bude nutné čakať na odvoz aj celý deň, ak je to jediná možnosť. Najrýchlejše a najlepšie miesto na stopovanie osobných áut je na mýtniciach na štátnej diaľnici. Súkromnej sa radšej treba vyhýbať. Stopovanie v mestách je strata času. Vždy je dobré odviezť sa autobusom alebo vlakom do nejakej najbližšej dediny za mesto a nájsť si benzínku. Na stránke www.multimap.com/maps sa dá nájsť presná poloha benzínových púmp, vlakových a metro staníc po celej Európe. Takže nie je problém si zistiť, ako sa dostať von z niektorého veľkomesta na benzínku v jeho okolí. My sme to zistili až dosť neskoro. Ďalšia veľmi užitočná stránka je www.hitchwiki.org kde sú články aj mapa s vyznačenými najlepšími a odskúšanými miestami na stopovanie vrátane popisu, ako sa tam dostať. To sme zistili až doma. Pokiaľ ide o oblečenie, tak nám postačovalo to, čo sme si zabalili do 20 litrových batohov. Keby sme si nevyprali u Gonzala, asi by sme museli hľadať iné riešenie. Spacák bol nevyhnutný, stan by bol nepoužiteľný. Nabudúce by som si možno zobral ku spacáku aj karimatku. Nie vždy a všade sa dá nájsť kartón alebo nejaká mäkká podložka na spanie. Spánok si treba dobre rozvrhnúť, aby sa nestalo, že zaspíte počas rozhovoru s vodičom. Niekedy je lepšie spať cez deň a noc stráviť v kamióne na cestách a rozprávať sa so šoférom. Týmto spôsobom sa dá teoreticky cestovať takmer zadarmo. Podmienkou je mať dostatok času. Jediné výdavky sú na jedlo v potravinách. Treba byť pripravený na občasné tvrdšie podmienky, psychické vypätie, nedostatok hygieny a únavu. Všetko sa ale dá zvládnuť a odmenou budú neopakovateľné zážitky a pocit, že ste si niečo dokázali a posunuli svoje limity opäť o kúsok ďalej. Palec hore. |
