Domov | Cestovanie a Fotografie | Kontakt
1.deň Vďaka inému časovému pásmu nestrácame ani jednu minútu a vo Fese pristávame v rovnakom čase, v akom sme vzlietli zo Girony, 12 hodín 50 minút. Na letisku uprostred poľa je len jediné lietadlo, to naše. Vypisujeme vstupné formuláre a čakáme dobrú hodinu na odbavenie. Meníme peniaze pri kurze 1€ = 11DH a kupujeme lístok na bus do centra za 20DH, čo sa mi zdá pomerne dosť. Zmenili sa tu ceny až tak dramaticky za posledných 8 mesiacov, od kedy som tu naposeldy bol? Vystupujeme pri vlakovej stanici vo Fese. Ja, Rasa a Hanka voláme chalanovi z hospitality exchange, že sme už tu. Tak isto aj druhá skupina Eda, Gabija a Mojca čakajú na svojho hostiteľa. Prichádzajú chalani Nordi a Abdulah, ktorí nám začnú kresliť mapu starého mesta na kus servítky. Vôbec nie sú prekvapení, že je nás tu toľko. Práve naopak. Hovorí, že bez problémov môžme spať všetci u nich doma. Medzitým prichádza aj Mohamed, náš hostiteľ. Delíme sa na 2 skupiny. Tá naša sa ide najprv najesť do reštiky blízko stanice, kde za polievku, grilované mäso, omáčku, zeleninu, kopec chleba a colu platí každý z nás asi 1,5€. Po obede nám Mohamed vysvetľuje, že nás nemôže ubytovať, pretože akurát maľuje. Voláme druhej skupine a dohadujeme sa na stretnutí. Sú od nás dosť ďaleko a tak Mohamed navrhuje ísť taxíkom. Zastavujeme Petit Taxi. Nastupujem dopredu a naťahujem sa po bezpečnostný pás. Žiaden tam nie je. Taxikár púšťa hudbu, ale z reprákov sa ozýva praskanie a len občas počuť nejaký spev. Rádio nahrádza on svojím mumlavým spevom. Na ceste nie sú namaľované žiadne jazdné pruhy a autá sa predbiehajú bez pravidiel a smeroviek. Stretávame sa s druhou skupinou pri pohári čerstvo odšťavených pomarančov. Vysvetľujeme im našu situáciu s ubytovaním. Nie je problém. Na večeru si všetci spolu navaríme domáci tajine. Ideme nakúpiť ingrediencie do miestneho supermarketu. Majú tu obrovský výber všetkého možného za ceny niekoľkonásobne nižšie ako v Európe. Kupujeme kurča, zemiaky a kopec zeleniny pre všetkých. S Hankou a Rasou si spolu kupujeme ešte v drevenej krabičke balené 3 druhy šunky, 2 veľké paštéty, 2 konzervy nejakej ďalšej nátierky a 5 veľkých červených párok. Toto všetko za 2€. Majú tu dokonca aj kefír alebo puding. Kopec potravín je dovážaných z Francúzska. Po nákupoch ideme všetci ku chalanom domov. Zastavujeme sa rovno pred veľkým bielym rodinným domom. Fíha. Asi sa majú na miestne pomery dosť dobre. Chlapci idú napred. Otvárajú dvere na garáži a vstupujú dnu. Celá garáž je premenená na obytnú izbu. Majú tu postele, koberce, počítač, plynový varič, veľký okrúhly stôl a steny polepené rôznymi citátmi. Vitajte. Všetci sme tak trochu v šoku. Pýtame sa, kde sú tu kúpeľne. Vraj sú tu dve. Jedna lepšia a druhá horšia. V tej lepšej je zrkadlo, umývadlo, čajník na sprchovanie a diera v zemi. V tej horšej nie je svetlo a je tam len diera v zemi. Za kuchyňu považujú miestnosť s umývadlom a múrikom, kam si ukladajú hrnce. Celú garáž si prenajímajú za 200DH mesačne. Bývajú v nej traja. Dostať sa do zahraničia je veľmi ťažké. Musia sa preukázať výpisom z bankového účtu a dokladovať, že majú dostatok peňazí na to, aby mohli žiť v danej krajine. Pre obyčajných ľudí je nazhromaždenie toľkých peňazí úplne nereálne. Začína sa príprava tajinu. Posadáme si okolo okrúhleho stola a každý prikladá ruku k dielu. Potom sa celá tajineová nádoba položí na horák plynovej bomby. Musíme čakať takmer 4 hodiny, kým sa všetko udusí a kým nie je mäsko také mäkké, že sa až rozpadáva. Zatiaľ nám chlapci predádzajú typické tance a hudbu tohto regiónu. Konečne o pol druhej ráno večeriame. Všetci sedíme za okrúhlym stolom a jeme spoločne z jedného taniera. Po večeri sa nám chalani predvádzajú so svojimi vedomosťami zo školy a snažia sa nás ohúriť starým matematickým trikom, že 1 = -1. Všetci spolu zaspávame v garáži na zemi jeden vedľa druhého.
Po výdatných raňajkách sa obe naše skupiny stretávajú v medine Fesu, v turistickej kaviarni Café Clock. Po marockej whiskey sa vyberáme na nákupy. Presnejšie dievčatá. Ja s Edom a chalanmi to musíme nejako pretrpieť. Potom sa ideme pozrieť na miesto, kde sa ručne farbia kože. Videl som ako sa to robí už minulý rok, ale toto miesto je oveľa krajšie, farebnejšie a s lepším výhľadom. Ísť dole je vraj zakázané. Zrazu sa nám začne strašne lámavou Angličtinou prihovárať nejaký starý Maročan. Fráza “du ju spók Angluš?” nás úplne dostala. Presviedča nás, že niekoľko rokov žil v Amerike a vie veľmi dobre Anglicky. My sa len zasmejeme. On vzápätí zmení prízvuk a spustí na nás perfektnou Angličtinou. Ďalší turisti, ktorých nachytal. Smeje sa teraz on. Po krátkom výklade ako to tu funguje, nás láka do svojho obchodu s kožou na prízemí a ukazuje najpredávanejší tovar – Obama jacket. Prečo sa tá koženka volá podľa amerického prezidenta, nevieme. Marketing má veľkú moc. Chalani majú občas aj problémy s políciou. Jednak kvôli hašišu (nosia ho v ponožkách) a jednak kvôli tomu, že ubytuvávajú cudzincov u seba doma. Oficiálne by mali každú návštevu cudzinca hlásiť na polícii a otec chlapca, ktorý chce mať návštevu z cudziny, musí osobne podpísať povolenie na policajnej stanici. Večer si ešte odskočíme na vodnú fajku a po ceste domov sa s chalanmi bavíme o jedle a jedení. Jeden z nich si všimol, že Rasa včera večer jedla ľavou rukou. To je v islamskom náboženstve zakázané. Prosí ju, aby aspoň na verejnosti jedla s pravačkou. Doma v garáži nás pri príchode už čaká obrovská miska plná ryže so zeleninou. Posadáme si všetci deviati okolo okrúhleho stola a večeriame spoločne z jednej misky. Keď už dojedáme posledné zvyšky, najstarší chalan celý v bielom sa postaví od stola a sadne si na posteľ pred nami. Všetci prestanú jesť a pozerajú sa len na neho. Ten sa najprv len tak zľahka usmieva. Všetci stíchnu. Potom už počuť len nádherný spev.
Na raňajky si chceme urobiť párky. Domáci mi vravia, že nemajú pekáč. To nevadí, veď ich chcem len tak uvariť vo vode. Čo? Vo vode? Začnú sa čudovať všetci Maročania. Jeden z nich zrazu vykríkne “System D!” Čo je zase System D? Je to z francúzštiny a je to označenie človeka, ktorý je natoľko šikovný, zručný a pohotový v každej situácii, že dokáže improvizovať a hneď vymyslí alternatívne riešenie. Niečo ako novodobý MacGyver. Domáci ešte nikdy o tom nepočuli aby sa párky varili vo vode. Tak pre nich je to System D. Hneď im to idem ukázať. Na prekvapenie sa všetky párky zjedli behom pár minút a chlapci nás chvália za výborný System D recept. Ešte pred odchodom do Maroka som dostal cez couch surfing ponuku pracovať jeden deň ako robotník na stavbe vo Fese. Ponuka ma okamžite zaujala. Chcel som sa dostať do kontaktu s miestnymi ľudmi. Obratom som odpovedal a dúfal, že mi dotyčný dá presné informácie a udá miesto stretnutia. Po raňajkách pozerám na internet, či som nedostal odpoveď. Bohužiaľ, stále bez odozvy. Domáci nás chcú zobrať na výlet do neďalekého mesta Sefrou. Ideme na autobusovú stanicu a kupujeme si lístky za 5DH. V autobuse si chceme sadnúť spolu všetci piati úplne dozadu, len akosi tam chýbajú sedadlá. Miesto klasickej zadnej päťky sú tam dve a dve po stranách a medzi nimi zelená plastová stolička bez operadla. Posadáme si a vystupujeme až na hlavnej stanici v Sefrou – veľké zaprášené parkovisko plné starých bielych mercedesov. Chalani nám chcú ukázať vodopády. Vonku je tak horúco, že skáčeme rovno do nich. Cestou prechádzame okolo pastierov s kozami. Jeden z nich prichádza k nám a chalani od nás ho spoznávajú. Na niečom sa dohadujú a vzápätí pastier začne utekať smerom k mestu. Čo sa deje? Nič, len chalani si chcú kúpiť hašiš a od toho pastiera už brali viackrát a boli spokojní. Máme čakať 10 minút a potom sa môže ísť ďalej. Domáci si zapaľujú haš a pastier nám robí sprievodcu vidiekom pri Sefrou. Vedie nás do nejakej diery v lese, kde je voda až po pás. Ani nás nenapadne ísť za ním. Stoja aj naši hosťujúci, jedine pastier neodolá. Po chvíli je naspäť a hovorí, že tam sú nejaké hady, tak radšej tam nemáme ísť. Mala to byť skratka. Ďakujeme pekne za takú skratku. Zrazu si pastier vyzuje šľapky a vyšplhá sa na vysoký strom. Začne ním triasť a zhadzovať nejaké ovocie podobné malinám. Ochutnávame a pokračujeme v ceste až ku jaskyni, v ktorej niečo strašne páchne. Pastier nám ukazuje kostru a zvyšky mŕtveho psa. Prichádzame okľukou späť do mesta a vchádzame do parku, ktorý slúži ako gymnastická telocvičňa. Na stromoch vysia kruhy a ľudia na nich cvičia. Do parku vedú schody, ale náš zhašišovaný hostiteľ radšej ide skratkou a skáče z takmer tri metre vysokého múru. Pozbiera sa zo zeme, opráši sa a usmieva sa ďalej. Ideme sa všetci spolu naobedovať do extrémne lacnej reštaurácie. Obed pre šiestich nás vyšiel pod 10€ aj s pitím. Chalanom platíme všetko. Pre nás je to málo peňazí a zase na druhej strane nikto z nás nevie po francúzsky ani arabsky, takže sme na nich plne odkázaní a chlapci sa fakt snažia aby sme sa tu cítili dobre. Nie sú tu žiadni turisti. Na trhu kupujeme úžasné koláče za 1DH kus. Berieme oveľa viac ako nám treba. Domáci sa len ticho prizerajú. Pri ďalšom stánku sa pozeráme už my. Predavač pred našimi očami chytá živú sliepku, vykrúca jej krk, šklbe z nej perie a začne ju porcovať. Jednotlivé časti balí do novín a predáva zákazníkom. Vo vedľajšom stánku sú zase na predaj kozie hlavy a v ďalšom plná debna živých slimákov rozliezavajúcich sa po celom chodníku. Neodolám a zastavujem sa pri predavačovi slimákov, ktorý ich rovno aj varí a ponúka na jedenie priamo na ulici. Z hrnca vyberá troch slimákov a do ruky mi dáva pichliač z kaktusu. Mám si ním vybrať slimáka von z ulity. Pochúťka. A na záver vypiť šťavu, v ktorej boli vyvarené slimáky. Uf, tá je riadne prekorenená. Chuťovo taká silná ako pálenka. Večer už nejazdia do Fesu žiadne autobusy. Musíme ísť taxíkom. Vyberáme si jeden z tých mnohých starých bielych mercedesov. Stojí pri ňom vodič a ešte nejaký chalan. Čakajú kým sa naplní auto aby mohli ísť. Máme šťastie. My piati, ten chalan a šofér. Sedem ľudí! Podľa marockých zákonov je úplne legálne aby v osobnom aute sedeli dvaja ľudia na prednom sedadle, štyria vzadu a šofér. Preto nie sú na prednom sedadle bezpečnostné pásy. Vo Fese po ceste domov si kupujeme na večeru plný košík čerstvého kravského syru. Drevený košík nie je v cene, a tak nás predavač prosí, aby sme mu ho zajtra ráno vrátili. Doma nastal problém. Po príchode si jedného z našich chalanov zavolá majiteľ domu. Vraj videl ako do domu viackrát vstupujú dievčatá, čo vyvolalo pobúrenie a sťažnosti susedov. Chalani si z toho ťažkú hlavu nerobia. Hráme karty, tetujeme dievčatá s hennou, zajedáme kravský syr a počúvame marockú hudbu do tretej rána. Chalani majú zajtra skúšky v škole a ešte sa poriadne nič neučili. Pred spaním nám Abdulah daruje hracie karty a šatku.
Po prebudení nachádzame prázdnu garáž. Zvuk dverí pri otváraní začuje predsa len niekto. Ostal tu jeden z nich. Nevie Anglicky ani slovo. Nič sa ani nepýta. Bez slova nám pripravuje raňajky. Chlebové placky, domáci olivový olej a trochu kravského syru zo včera. Je čas ísť. Odprevádza nás na autobusovú zastávku 20 minút odtiaľ. Stojíme na okraji cesty spolu s ďalšími troma ľuďmi. Toto nevyzerá ako zastávka. Z ničoho nič sa objavuje Abdulah. Utekal hneď zo skúšky aby sa s nami prišiel rozlúčiť. Vysvetľuje, že v Maroku je autobusová zastávka všade tam, kde stojí pri ceste viacero ľudí. Takže aj my sme si teraz vytvorili svoju vlastnú zastávku. Ďakujeme za všetko chlapci. |
