Domov | Cestovanie a Fotografie | Kontakt
1. deň O jedenástej ráno nás už čaká dole na parkovisku auto. Prišiel Pau. 41 rocný psychológ z Argentíny, ktorý už 9 rokov žije v Girone. Stretávame ho hocikedy na každej jednej párty, kam len prídeme. Na žiadnej nesmie chýbať. Ale v Girone sa nevie až tak dobre odviazať, pretože si stále všíma ľudí, či medzi nimi nie sú aj jeho pacienti. Preto každý mesiac odchádza na párty do Barcelony, kde môže byť skutočne sám sebou. Hovorí perfektne Anglicky. Celý deň strávime v krásnej Calelle de Palafrugell, ktorá je v lete jednou z top destinácií. Je tak horúco, že Pau sa rozhodne ísť kúpať a Rasa ho nasleduje. Domov odchádzame pomerne skoro, lebo musím stihnúť svoj let. Hneď po príchode začnú dievčatá rýchlo niečo kuchtiť a ja sa utekám pobaliť. Zjem asi polovičku a bežím na stanicu. Prichádzam 2 minuty pred odchodom autobusu na letisko. Do Madridu prilietame neskoro večer. Voláme Ximovi z hospitality exchange a stretávame sa v centre. Ximo žije v Madride 5 mesiacov a je tu len pracovne. Na stretnutie prichádza s Lazarom z Rumunska, ktorý študuje v Nemecku a je tu na výmennom pobyte vo firme, v ktorej pracuje Ximo. Berú nás do tapas baru a ku každému pivku, ktoré si objednáme, dostávame napríklad kuracie krídielka, kalamáre, šampiňóny, papričky, chipsy, atd. Takže po pár pivách sme aj fajne najedení. Je už po polnoci a Ximo nás s Veronikou berie k sebe domov. Sandra a Dorota majú zabookovaný hostel.
Ráno o desiatej sa máme spolu stretnúť. Meškáme 40 minut. 12 liniek metra a niekoľko poschodové stanice robia svoje. Kým sa dostaneme od domu do centra prejde hodina a pol. A pritom metro jazdí každých 4-5 minút. Ideme do obrovskeho parku s jazerom uprostred. Prenajímame si loďku. Veslujem. Dievčatá si chcú opláchnuť ruky pri vodopáde na kraji jazera. Pretekám sa s loďkou vedľa mňa. Vyhrávame. Sme tak blízko vodopádu, že nestíham brzdiť. Voda sa leje do našej loďky, odráža sa od nej a strieka všade naokolo. Dievčatá majú mokré batohy, mikiny, rifle… odrážam sa pádlom od pevniny a zachraňujem situáciu. Som celý mokrý a Ximo tak isto. Našťastie počasie nám praje a do večera sme všetci suchí. Na obed si odskočíme na obrovský kebab v zvláštnej časti mesta, kde každý druhý podnik je vyhradený len pre gayov. Ideme si prezrieť palác postavený z krištálu v jednom z parkov a potom zamierime na krátku exkurziu do španielskej národnej banky, kde ma strážnik hneď okríkne a vykročí ku mne, keď vytasím foťák. Aj tak som spravil fotku. Ďalšia zastávka je svetoznáme Museo del Prado, kde sú originály od autorov ako Rembrandt, Velazquez, Rubens, Goya, Titian, atd. Pre študentov do 24 rokov vstup zdarma. Keďže sme do múzea prišli unavení po celom dni na nohách, po pár minútach nás to prestalo baviť. Strávili sme tam niečo viac ako hodinu. V múzeu su nádherne toalety. Večer nás Ximo a Lazar berú do ďalšieho tapas baru. Potom ideme na stanicu metra čakať kamarátku Sandry a Doroty z Polska – Bašiu. Bašia po škole rozposlala svoj životopis do mnohych madridských spoločností a uchytila sa. Teraz žije tu. Ideme spolu na pivko do írskej krčmy, lebo všetko ostatné je zatvorené. Je predsa nedeľa. 3.deň Ráno znova stretávka na rovnakom mieste. Ideme si prezrieť kráľovský palác a záhrady, sochu don Quijote a Sancha, obrovskú železničnú stanicu s botanickou záhradou a živými korytnačkami uprostred a nakoniec sa ideme naobedovať do parku na trávu. Po výdatných bagetách so syrom a jogurtovom mlieku nasadáme na metro a ideme si prezrieť najväčší štadión pre býčie zápasy v Španielsku. Podvečer sa stretávame s Bašiou pri štadióne Santiago Bernabeu a ideme na pivka a tapas. Neskoro večer sa lúčime a ja s Veronikou ešte pozývame Xima do iného tapas baru a platíme mu pivko. Skoro ráno sa presúvame na letisko a vraciame sa späť do Girony, aby som mohol pokračovať do Porta. Naokolo bližšie. 4.deň Do Porta prilietame okolo deviatej večer. Na letisku sa zoznamujeme s Brazílčanom, ktorý nám s nadšením vysvetľuje, ako sa dostať k hostelu, ako si kúpiť lístok na metro a ako ho používať. Máme lístok s platnosťou na hodinu a pol. Potrebujeme ísť najprv metrom a potom prestúpiť na bus. Vystupujeme na Casa da Musica a hľadáme potraviny. Nachádzame Lidl. Kupujeme biele portské, nejaké cestoviny, omáčku, atď., že si uvaríme večeru na hosteli. Po nákupe ideme hľadať autobusovú zastávku. Prejde takmer 20 minut, kým príde bus. Nastupujeme len cez predné dvere a označujeme lístky. Píííííp. Čas vypršal. Naše lístky sú neplatné a musíme vystúpiť. Vyberáme mapu. Blúdime nočnými ulicami Porta. Keď už máme rieku na dohľad, prechádzame cez jedno, aspoň na pohľad, nie veľmi bezpečné sídlisko. Vonku postáva v skupinkách strašne veľa ľudí. Všetci ostatní zbierajú špaky z cigariet zo zeme. Každú chvíľu je počuť ako niekto niečo potiahne do nosa. Naokolo sú rozbité autá a obytné domy sú zdemolované. Takýto smutný pohľad na toto krásne mesto trvá ani nie 3 minúty a potom už sme opäť v pokojnom Porte. O hodnú chvíľu neskôr prichádzame na náš hostel. Dostávam izbu spolu s Hankou a Veronikou na dievčenskom poschodí. Teraz tu je prázdno. V sezóne sú poschodia delené na mužské a ženské. Na recepcii nám oznamujú, že práve dnes menili celý horný vrch vrátane horákov na šporáku, a že nie je možné ho dnes používať. Porazí nás. Jeme chlieb so slaninou a zapíjame portským.
Raňajky v hosteli su výdatné. Žemle, šunka, syr, džem, maslo, med, vločky, mlieko, džús. Z jedálne máme výhľad na deltu rieky, ako sa vlieva do oceánu. Najedení odchádzame k Atlantiku, ku starému majáku. Z jeho múru sa dá dovidieť až na koniec sveta. Všade, kde sa len pozerám, vidím oceán. Tam niekde vzadu je Amerika. 10 metrov podomnou sú obrovské skaly, na ktore narážjú divoké vlny. Voda vystrekuje do výšky niekoľkých metrov a pri dopade kvapiek naspäť do oceánu vzniká na niekoľko sekúnd dúha. Neuveriteľné. Slnko pečie tak, že by sa dalo vyprážať. Ideme si na vedľajšiu pláž aspoň nohy namočiť. Voda je poriadne ľadová. Keď sa fotíme prichádza väčšia vlna, vďaka ktorej sme mokrí až po pás. Je čas obeda. Digitálna tabuľa ukazuje 31 stupňov. Dátum v kalendári je 11. marec. Uschýname rýchlo. Pri hľadaní miesta, kam sa pôjdeme naobedovať, odbočíme z hlavnej cesty a skúmame vedľajsie uličky. Zastavujeme pri otvorenom okne na prízemí, na ktorom sedí veľký papagáj. Prichádza k nám stará teta a začne niečo hovoriť po Portugalsky. Potom sa začne rozprávať s papagájom a ten s ňou. Ešte nikdy som nevidel naživo aby papagáj rozprával a pískal. Nakoniec zakotvíme v reštike pri rieke, neďaleko múzea portského vína. Denné menu za 5€. Všetko je tu 2-3x lacnejšie ako v Girone. Polievka a zapekaná ryba so zeleninou. Miestna špecialita. Blížime sa k centru a hluk sa stupňuje. Nie hluk áut, ktoré neustále trúbia na vysokú blondýnku Hanku, ani pokriky a pozdravy šoférov smerované taktiež k nej, ale skandovanie futbalových fanúšikov. Večer sa hraje zápas FC Porto vs Atletico Madrid. Všetky bary v centre sú obsadené Španielmi a pivo tečie potokom. Snažíme sa dostať hore na most ponad rieku Douro. Máme sa tam stretnúť s Joãom z hospitality exchange, u ktorého strávime túto noc. Dostávame od neho správu, že bude hodinu meškať. Ideme si zatiaľ kúpiť do cukrárne úžasný obrovský ovocný koláč len za 1€. Prečo som na erasmus nešiel do Portugalska? Vítame sa s Joãom. Vedie nás do svojho bytu vzdialeného 5 minút odtiaľ. Byt je ešte väčší ako ten náš a mesačne za prenájom platí 450€. Byývaju tu dvaja ľudia a jedna šialená mačka. Jeho priateľka prichádza asi o hodinu neskôr. Obaja sú učitelia na umeleckej vysokej škole. My zatiaľ pripravujeme večeru. Kombinujeme potraviny, ktoré sme nakúpili, s potravinami, ktoré nám ponúka João. Konečný výsledok je niečo asi ako lečo s cestovinami a postrúhaným parmezánom navrchu. Domáci otvárajú vínko a prestierajú stôl v obývačke. Cítime sa veľmi príjemne. Za večerou nám domáci dávajú ochutnať zvláštnu sladkosť. Vyzerá to ako veľká chrumka. Má to tenký povrch a celé vnútro je vyplnené len vaječným žĺtkom. Veľmi chutné. Odchádzame do mesta. Ešte predtým nám João dáva kľúče od bytu, aby sme mohli dnes alebo zajtra kedykoľvek prísť, keď budeme niečo potrebovať, pretože oni musia ísť do práce. Sme príjemne prekvapený ich dôverou voči nám. Po 20 minútach chôdze sme na mieste plnom mladých ľudí postávajúcich na ulici a plných barov. Pivo za 90 centov a poldeci s nejakou medovou príchuťou za 70 centov.
Ráno sa snažím privstať si a pofotiť mesto za dobrého svetla, ked je slnko ešte nízko. Nedarí sa mi to až tak, ako som si to naplánoval. Zoškrabujem sa z postele o ôsmej a idem na prechádzku po moste, ktorý naprojektoval Eiffel. O hodinu neskôr sa vraciam domov po ostatných. Prechádzame sa po nádhernom poschodovom parku a ideme odpadnúť od horúčavy. Mám na sebe celý čas oblečené menšestráky. Chceli sme stihnúť ešte minimálne prezrieť si vínne pivnice na druhej strane rieky, ale nie je na to čas. Už okolo piatej musíme byť na letisku. Zastavujeme sa ešte v reštike, ktorú nám odporučil João a dávame si fantastickú francesinhu, typicke jedlo pre Porto. Zapečený sendvič so syrom, šunkou, slaninou, klobásou, vajcom, hranolkami a celé je to varené na pive. Delikatesa. Po ceste domov sa zastavujeme v portugalskej sieti potravín Pingo Doce. Sortiment je oveľa viac podobný našim potravinám, ako španielským. Normálny chlieb, obrovský výber klobás, atď. No a tie ceny, asi polovica vecí je lacnejšia ako u nás. Momentálne majú v akcii 750ml extra panenského olivoveho oleja za 1,90€. Prichádzame domov. Píšeme ďakovný list a spolu s ním nechávame na stole aj kľúče od bytu. Utekáme na metro a na letisko. V Pingo Doce som si kupil 400g jahodového džemu za 1€. Je tam viacej jahôd ako džemu. Až teraz mi dochádza, že na check-in kontrole mi to asi vyhodia. Tiež mám 2 úžasné portugalské pivka v batohu. Robím krátky proces. Do dvoch žemlí vydlabem dieru a nalejem do nich celý džem. Jednu žemľu plnenú džemom zjem ihneď, druhú si beriem so sebou. Pivá sa snažím otvoriť o múrik v letiskovej hale, ale robí to dosť veľký rámus a múrik je viac oblý ako hranatý. Vyberám z batohu svoj suvenír z Atlantiku. Teraz už viem, na čo sú dobré škeble. Rýchlo vypijeme pivká a poberáme sa na kontrolu. Ja celý čas v ruke držím buchtu plnenú jahodovým džemom. Ochranka mi nakazuje položiť ju do krabice. Musí prejsť cez RTG, či v nej nemám náhodou nejaké drogy alebo skryté nebezpečné predmety. Tak si beriem košík, ukladám do neho samotnú buchtu a tá prechádza kontrolou. Prežila to. Oslávime to kúpou portského v duty free a potom ju slávnostne zjeme. |
