Domov | Cestovanie a Fotografie | Kontakt
1.deň Ráno máme ako vždy čas a vyspávame. Potom nevieme čo skôr a beháme hore dole po byte. Stíhame autobus na letisko a presúvame sa cez check-in do duty free zone, kde na mne dievčatá skúšajú všetky exkluzívne parfumy, ktoré sa dajú otestovať. Najviac ich očarila pánska vôňa Paco Rabanne Black XS. Po krátkom 40 minútovom lete pristávame neďaleko hlavného mesta Eivissa na ostrove Ibiza. Na letisku rozbaľujeme sendivče, ktoré nám Rasa včera pripravila. Čakáme na autobus do centra mesta. Nemáme šajnu, kde budeme túto noc bývať. V autobuse sa dajú jednoducho rozpoznať turisti od ostatných ľudí. Zoznamujeme sa s dvoma dievčatami z Ruska a s Leonardom z Kolumbie. Každý sedí v inej časti autobusu. Poznávacie znamenie je obrovská mapa a foťák okolo krku. Kolumbijčan má zabookovaný nejaký hotel za 35€ a Rusky za 20€. Nasledujeme Rusky do ich hotelu, kde sa ubytujeme aj my. Berieme 2 dvojposteľové izby na jednu noc a ideme sa najesť niekam do mesta. Na internete som našiel tip na najlepšiu pizzériu na ostrove. Pýtam sa ľudí, kde ju nájdem. Vraj je ešte zatvorená a sezóna sa začína až v máji. Dostávame odporúčanie na inú, kde nám vraj upečú metrovú pizzu. Je to blízko. Objednávame 4 druhy pizze a čašníčka nám prináša 1 meter dlhú pizzu na drevenom stolíku, ktorý vykladá na náš stôl. Medzitým dostávame správu od Miguela z hospitality exchange. Vieme sa stretnúť o hodinu pri soche Kolumba. Miguel pracuje ako hasič v Eivisse a ponúka sa, že nám ukáže okolie. Prechádzame starým mestom. Stúpame stále hore a hore. Po ceste sa zastavujeme v kostole, múzeu a najzaujímavejšia zastávka je bývalý Miguelov dom, dnes pripomínajuci stavenisko. Jeho Anglictina je dosť zlá a preto celý čas komunikujeme po Španielsky. Väčšinou my. Miguel nie je veľmi zhovorčivý a vyzerá byť dosť hanblivý. Robí nám pomerne nudnú spoločnosť, až do chvíle, keď sa najprv snaží otvoriť okno z vonku a potom bez kľúčov asi na piaty pokus vyrazí staré drevené dvere na jednom z domov v starom meste. Vbehne dnu, vezme nejaké papiere a snaží sa dať dvere do pôvodného stavu. Vraj ešte stále dostáva poštu na svoju bývalú adresu. Je poriadna zima a začína sa stmievať. Našťastie, Miguel nás musí opustiť, pretože má nejakú prácu. Povedal nám to už na zaciatku nášho stretnutia. Úprimne, na tento moment sme čakali. Jeho spoločnosť nebola pre nás príliš vhodná a aj napriek nášmu úsiliu komunikovať celý čas po Španielsky, z druhej strany bola slabá odozva. Museli sme z neho ťahať ako z chlpatej deky. Lúčime sa. Miguel nám pri odchode síce povie, že ak budeme kedykoľvek niečo potrebovať, stačí sa len ozvať, no dúfame, že taká situácia nenastane. Poberáme sa na náš hotel. Chvíľu máme siestu, až kým si nespomenieme na osvieženie, ktoré sme výhodne kúpili v duty free zone na letisku v Girone. Pomarančová Smirnoff vodka. Krátko po polnoci nám začne zvoniť hotelový telefón na izbe. Máme byť tichšie, lebo ostatní hostia už spia. Ideme radšej von. Na pivko do najbližšieho baru. Je úplne prázdny a za pultom stojí staršia žena, ktorej Anglictina nerobí žiadne problémy. Pochádza z Nemecka a žije na Ibize už 19 rokov. Pýtame sa, ako sa dostať do národneho parku v západnej časti ostrova. V zime je všetko iné. Autobusy chodia len medzi väčšími mestami. Turisti takmer žiadni. V lete je všetko úplne iné. Keďže zajtra je náš posledný celý deň na Ibize, odporúča nám požičať si auto a užívať si slobodu pohybu. S Rasou dostávame iný nápad a ideme si užívať slobodu pohybu do mora. Dávame dole topánky, ponožky, rifle a utekáme do vody. Beháme po pláži hore dole a sme celí mokrí tak či tak, lebo začína pršať. Cestou späť nám skupinka ľudí na balkóne vyjadruje obdiv. Najnezabudnuteľnejší je moment, keď prechádzame okolo pol druhej ráno cez recepciu hotela bosí. Topánky, ponožky a rifle nesieme v rukách a zvyšné oblečenie, ktoré máme na sebe, je také mokré, že z neho kvapká voda. Recepcnemu len spadla sánka a pozerá na nás ako na mimozemšťanov. Nezmohol sa ani na slovo. Po horúcej sprche ideme spať.
Druhý deň ráno máme budíček o ôsmej. Mojca mi požičiava svoju mikinu, lebo moja je stále mokrá. Idem na recepciu rezervovať auto. Nemilé prekvapenie je, že táto autopožičovňa má vekový limit na vodiča 23 rokov. Hneď utekám po Mojcu a dúfam, že si so sebou na Ibizu vzala aj vodičák. Keď jej oznámim, že šoférovať bude ona, dosť ju to prekvapí a hneď si objednáva kávu. Berieme Renault Clio za 40€ na 24 hodin a tankujeme benzin za 10€, co nám presne vystačí. Prvá zastávka je dedinka Sant Josep, kde raňajkujeme to, čo sme včera nakúpili v supermarkete v Eivisse. Medzitým dostávame správu od nového záujemcu o stretnutie - Omar z hospitality exchange. Máme mu napísať keď budeme mať čas a budeme v meste Sant Antoni. Naša destinácia je teraz národný park Es Vedra s obrovskými útesmi a magickými skalami v mori. Sprevádza nás nádherné počasie. Parkujeme pri pláži, na ktorej sme úplne sami. Mojca a Gabija sa chcú trošku povypekať na slnku. Ja a Rasa ideme na prieskum okolia. O hodinu neskôr sa vraciame späť a snažíme sa nájsť cestu na vrchol kopca. Parkujeme niekde v lese s veľmi slabo viditeľnou turistickou cestou. Gabija a Rasa sa rozhodujú ísť dole, ja s Mojcou hore. Dievčatá z Litvy urobili veľkú chybu. Krajina a výhľady sú tu hore fantastické. Na vrchole kopca je postavená kamenná veža, na ktorej stretávame dvoch turistov z Rakúska. Prosíme ich o fotky a my s Mojcou pózujeme. Obaja sú na Ibize pracovne, nejaký biologický výskum. Pri aute stretávame čakajúcu Rasu a Gabiju. Ukazujeme im fotky kde sme práve boli. Musíme sa sem ešte niekedy nabudúce vrátiť. Ďalšie miesto, ktoré stojí za návštevu, je jaskyňa na severnom pobreží ostrova. Po ceste sa znova zastavujeme v Sant Josep a dávame si denné menu – kuracia polievka (nejedol som viac ako mesiac), kurča so zemiakmi, k tomu vínko a puding ako dezert. Môžme pokračovať v ceste. Vo všeobecnosti jaskyne nemám rád, lebo je v nich zima. Táto je výnimka. Veľmi príjemná teplota, nádherné prostredie, farebné jazerá, vodopády s hudbou a perkfektný sprievodca. Posledná destinácia na dnešný deň je mesto Sant Antoni. Celou cestou nám robí spoločnosť úžasné rádio Ibiza Global. Nachádzame dobrý orientačný bod v meste. Zastavujeme na autobusovej stanici. Za silnej búrky utekáme dnu do budovy a voláme Omarovi kde sme. O pol hodinu neskôr prichádza. 30 ročný chalan z Peru z Južnej Ameriky, ktorý žije už zopár rokov na Ibize. Rozpráva Anglicky a je veľmi nápomocný. Sadá do svojho auta a my ho nasledujeme až do centra. Parkujeme v prístave. Obrovské vlny z búrky občas vystrieknú až na naše autá. Omar nám ukazuje najzaujímavejšie časti mesta. Slávne kaviarne a párty. Na uliciach, po ktorých sa práve prechádzame úplne sami, sa vraj v lete nedá ani pohnúť. Tancuje sa všade. Od pláže až po chodníky a cesty. Na najznámejšie párty ako napríklad Pacha, Priviledge alebo Space sa platí 50€ len za vstupné. Hrajú tu najlepší DJs na svete a cez víkendy v lete sa stáva zo Sant Antoni šialené mesto. Omar nám rozpráva ako bol minulé leto na podvodnej párty. Začína sa okolo polnoci s vodou po kolená a okolo piatej ráno je voda až po krk. Basy prechádzajú cez vodu a ľudia cítia hudbu na celom tele. A to je len jedna z mnohých šialených párty. Omar vie občas zohnať cez kamarátov lístky zadarmo. Vraví nám, aby sme prišli keď začne sezóna a on nám vybaví čo treba. Ukazuje nám ďalšie ulice a rozdáva cukríky, ktoré jeho rodina vyrába a predáva v Peru. Pýta sa nás, či máme kde prespať tuto noc. Nemáme. Hneď volá svojmu kamarátovi z telekomunikačnej firmy. “Hola Antonio! ….. 3 chicas y 1 chico….. Gracias!” Nechceli sme odpočúvať rozhovor, tak sme sa trochu vzdialili kým Omar telefonoval. Všetko vybavené. Prespíte u môjho šéfa z práce. Zastavujeme v supermarkete, kupujeme nejaké potraviny a dobré vínko pre Antonia. Prichádzame do jeho bytu. Antonio má asi 60 rokov a je po srdcovom infarkte. Nehovorí vôbec Anglicky a nemôže vypiť ani glg vína. Prvých pár minút si nás vôbec nevšíma, len pozerá do svojej obrovskej plazmy na priamy prenos z futbalu. Obývačku zdobia vankúše s logom jeho obľúbeného teamu. Po asi 20 minútach odchádza Antonio do kuchyne. Chceme mu pomôcť, ale on nechce. Vraj sa máme len pozerať. Pečie tortillu, pizzu a varí párky. Prestrie stôl a prinesie všetky druhy jedál na štyroch tanieroch. Všetko pre nás. K tomu ešte prinesie domácky robené víno od jeho kamaráta z Ibizy. Večeriame do prasknutia. Potom nám spolu s Omarom ukazujú fotky z Ibizy v lete. A aby sa nezabudlo, Antonio nám ukazuje našu izbu pre túto noc v jeho byte. Dve veľké postele na ktorých sa pohodlne vyspíme všetci štyria. Antonio sa nás pýta, či budeme odchádzať skoro ráno, lebo on ide do práce, alebo nám má nechať kľúče od bytu a počkáme ho, kým príde domov. Neuveriteľné. Omar sa s nami lúči a odchádza domov. Zajtra vstáva do práce. Pracuje v Sant Josep. Máme mu zajtra zavolať, keď budeme prechádzať cez toto mestečko.
Tretí deň odchádzame skoro ráno. Lúčime sa s Antoniom a ďakujeme mu za jeho pohostinnosť. Máme asi 3 hodiny na vrátenie auta. Omar nám včera poradil nejaké miesta pri mori neďaleko odtiaľ. Počasie je poriadne divoké a vlny ešte viac. Pláže sú kompletne prázdne. Cítime sa ako vo filme o konci sveta a máme aj pocit, že stojíme na jeho konci. Mrazivý vietor a drsné kvapky z vĺn rozbíjajúcich sa o obrovské skaly nás preberajú do reality. Za poriadného lejaku sa dostávame do Sant Josep a stretávame sa s Omarom v kaviarni. Ponúka sa nám, že ak bude mať v práci chvíľu voľno, tak nás hodí autom na letisko. Je kedykoľvek vítaný v našom byte v Girone. On zase dúfa, že sa stretneme na Ibize počas sezóny. Aby sme videli a vedeli porovnať rozdiel. Všetko je vraj ešte lepsie. Už o necelé 2 mesiace sa znova na ostrov vráti život. Vrátime sa. Ešte toľko veľa vecí sme nevideli a nezažili. Vraciame auto naspäť ku hotelu. Počasie je zrazu ako z rozprávky. Volá Omar. Bohužiaľ, z práce ho neuvolnia. Praje nám šťastnú cestu a dúfa, že čoskoro sa znova vidíme. Ešte raz ďakujeme. Na letisku po prechode cez check-in sa zdravíme s dievčatami z Ruska a dávame sa do reči s Leonardom z Kolumbie. Rozprávame sa o Pablovi Escobarovi a o živote v Kolumbii dnes. Zrazu na mňa začne kričať Rasa, že hlásia moje meno v rozhlase. Vôbec som nič nepočul, lebo som sa rozprával s Leonardom. Mám sa okamžite dostaviť na oddelenie pre bezpečnosť. Vôbec netuším čo sa stalo. Prichádzam tam. Pýtajú odo mňa doklad totožnosti. Ukazujem ID a vstupujem do malej miestnosti. Za vrchom stola sedí obrovský chlapík a na stole pred sebou má položený môj batoh. Zabudol som ho pri check-ine. Moje meno vedel len preto, že v batohu mám aj cestovný pas. Beriem si batoh a idem späť k ostatným. O minútu neskôr začnú znova hlásiť moje meno. Čo som zase zabudol? Nič. Bolo to len opakované hlásenie zo záznamu. Leonardo študuje IT v Manchestri v UK a toto bol jeho prvý výlet s Ryanairom. Priznáva sa nám, že predvčerom, keď bola silná búrka, sedel na izbe na hoteli a uvažoval, aké by to bolo, keby sa dal s nami do partie od začiatku. Nič to. Meníme si kontakty a najbližšie cestuje s nami. Z lietadla vidíme celú Ibizu ako na dlani. Taktiež susedný ostrov Formentera, ktorý je známy najkrajšími plážami v Európe a je porovnávaný s Karibikom. Ešte toľko zážitkov na nás čaká. Nevieme sa dočkať návratu. Doma Mojca zistí, že nemá foťák. Každý má hlavu v smútku, lebo mala fotky a videá, kde sme aj my ostatní. Naposledy sa pamätá ako fotila z lietadla, lenže jej došla baterka a tak foťák niekam odložila. Ďalšia verzia je, že ju niekto okradol. Prehľadala už celý byt a foťák nikde. Rozhoduje sa ísť na letisko a opýtať sa, či náhodou niekto niečo nenašiel na dnešnom lete Ibiza-Girona. O necelé 2 hodiny po jej odchode dostávam od Mojci SMS, že jej foťák sa našiel. Zázrak. Všetci sme šťastní a po jej prichode hneď pijeme a pozeráme spoločne všetky fotky. |
