Domov | Cestovanie a Fotografie | Kontakt
Od kedy som prišiel do Katalánska, túžil som zo všetkého najviac navštíviť regióny Andalúzia a Baskicko. Sen o Andalúzii sa mi nedávno naplnil. Teraz je na rade ďalšia výzva. Od Baskicka ma odhovárali kamaráti aj rodina. Terorizmus, ETA, výbuchy bômb, únosy a vraždy boli časté argumenty. Vtedy ešte nikto z nás netušil, že ma tam takmer zabije niečo úplne iné. Podľa pôvodného plánu som mal ísť do Baskicka sám. Stopom zo Girony do Bilbaa a odtiaľ pešo po pobreží asi 150km do San Sebastian. Malo by mi to trvať asi týždeň. Potom zo San Sebastian podľa toho, ako by som sa cítil, späť do Girony stopom alebo vlakom. Túto myšlienku som nosil v hlave už zopár dní. Zvoní mi telefón. Volá Andy, Škót, ktorý je v Španielsku na erasmus mundus. Chce sa stretnúť a niečo nám navrhnúť. Pozývame ho ku sebe do bytu. Rasa pripravuje nejaké jednohubky a ja idem kúpiť pivo. Všetci spolu si sadáme na terasu a Andy nám začne rozprávať o svojom pláne. Vlastne nie je o čom rozprávať. Andy to povedal jednou vetou – Zajtra ráno ideme surfovať do Baskicka.
Po ôsmich hodinách cesty na Andyho požičanom aute prichádzame do San Sebastian. Architektúra už nie je typická španielska, ale podobá sa susednej francúzskej. Nezdržíme sa tu dlho. Pláž je obrovská, plná turistov a hotelov. Unikáme z tohto komerčného miesta do mestečka Zarautz. V potravinách si kupujeme vínko a celé balenie sáčkov na odpadky. Zážitok je už len samotné počúvanie rozhovorov medzi domácimi. Baskičtina je jazyk, ktorý nepatrí do žiadnej jazykovej rodiny a je úplne odlišný od všetkých ostatných. Ideme na pláž. Piesok prikrývame sáčkami na odpad a na ne ukladáme naše spacáky. Otvárame vínko a sledujeme západ slnka. Unavení z dlhej cesty po chvíli zaspávame.
Skoro ráno nás zobúdza hluk traktora valiaceho sa na nás. Zarovnáva piesok na pláži a skoro zarovnal aj nás. Pobalíme si veci a autom sa presúvame na nádhernú maličkú divokú pláž Zumaia, obkolesenú útesmi. Surf sa tu síce požičať nedá, ale všímame si, ako ľudia z červeného kríža neustále posúvajú vlajky na pláži a vyčleňujú miesto s najlepšími vlnami pre surferov. Každú chvíľu hlásia aktuálnu situáciu cez rozhlas na pláži. Je tu čas obeda. Umývame si zuby na parkovisku pri našom aute a ideme hľadať nejaké tapas bary. Pri pivku a jednohubkách dostávam správu, že som nespravil skúšku v škole. To nie je možné, veď tú economia mundial som vedel aj odzadu. Tam bude nejaký iný problém. Zahadzujem to za hlavu a venujem sa ďalej pivku a jedlu. Tak ako v Katalánsku je symbolom somár (tvrdohlavosť), v Baskicku je to čierna ovca (odlišnosť). Nálepky týchto zvieratok je tu vidieť na takmer každom aute. Sadáme do toho nášho a pokračujeme po pobreží na druhú divokú pláž Laga. Taktiež sa tu surfy požičat nedajú, no príroda je tu krásna. Vchádzame do malého baru na pláži a dávame si pivko. Popri tom ako barman čapuje, pýtame sa ho, kde je tu najbližšia požičovňa surfov. Vraj 10 minút autom odtiaľ. Tak sa tam hneď vyberáme pozrieť. Naozaj, požičovňa je tu. Otvárajú ju ráno o desiatej. Hneď vedľa požičovne je akási lokálna reštuarácia rýchleho občerstvenia. Za pomerne málo peňazí si dávame všetci traja jedno veľké kurča a misu zeleninového šalátu. Každý z nás po pivku. Počas večere sledujeme ostatné stoly a keď hostia nechajú na stole napríklad pivo, colu, minerálku, alebo chlieb, hneď im to ideme vziať a prinášame si to na náš stôl alebo skrývame pod neho a pri odchode nenápadne vynášame. Erasmus študenti majú počas svojich posledných dní v Španielsku veľmi hlboko do vrecka a nie je im cudzie ani dojedať zvyšky v reštaurácii po ostatných. Vraciame sa späť na pláž do Lagy. Nad oceánom sa schyľuje k búrke. Sáčky na odpad už neukladáme len pod seba, ale celí sa do nich obliekame a vyzeráme ako 3 veľké kusy smätia. Dúfame, že sme ako tak chránení pred prípadným dažďom.
Celú noc výdatne poprcháva. Všade v spacáku mám vodu a mokrý piesok. Aj medzi zubami fajne chrumká. Vstávame ešte pred príchodom traktora a sušíme spacáky, odpadkové vrecia aj všetko naše oblečenie. Aspoň sa snažíme. Slnko nie a nie vyjsť. Nakladáme mokré veci do auta a ideme do požičovňe surfov, kde sme boli včera. Požičiavame si surfy. Krásna, milá a Anglicky hovoriaca predavačka nás varuje, že teraz v Lage nie sú takmer žiadne vlny. Pred chvíľou jej odtiaľ volal priateľ. To slovo priateľ mi preletí hlavou jedným uchom dnu a druhým von. Ak chceme vlny máme ísť do Mundaky. Ak chcú domáci surfovať celý deň, tak skoro ráno idú do Lagy a poobede do Mundaky, aby vystihli tie najlepšie vlny. My sme to ráno už premeškali, ale aj tak nakladáme surfy do auta a vraciame sa do Lagy. Vlny su fakt oveľa menšie ako keď sme sa ráno zobúdzali a hlavne sa lámu veľmi blízko brehu. Tu by sme akurát zničili surfy. Vraciame sa späť do požičovne. Kráska nás už víta s úsmevom na tvári. Mala pravdu. Berie od nás surfy bez platenia naspäť. Radí nám ísť do požičovne priamo v Mundake. Ďakujeme za radu. Nevidíme sa naposledy. Do Mundaky prichádzame okolo obeda. Surfové obchody otvárajú až o štvrtej poobede. Dovtedy sa prechádzame mestom a nedočkavo tŕpneme, ako to celé dopadne. Nikto z nás ešte predtým nesurfoval. Ja mám teóriu, že ak niekto vie skatovať a snowboardovať, nemal by mať problém surfovať. Veď doska ako doska. Životný omyl. Berieme 2 surfy a 3 neoprény. Nie je tu žiadna pláž ani žiaden červený kríž. Surfuje sa pri skalách smerom od kostola ku prístavu. Najprv idú do vody Rasa a Andy. Začínajú v pokojnom prístave a razia si cestu cez čoraz väčšie vlny smerom ku kostolu. Opačným smerom ako surfujú všetci ostatní. Keď zájdu za skalu tak ich stratím z dohľadu. Po 15 mnútach konečne prichádzajú. Naokolo, pešo, su surfami v ruke, celí zadýchaní a v miernom šoku. Rasa mi hovorí, že keby jej niekto dal teraz na ruku 100 euro, tak by tam nešla znova. Čudujem sa. Veď to nemôže byť až také strašné. Rasa nikdy neskatovala ani nesnowboardovala, takže tento prípad nevyvracia moju teóriu. Chcem to skúsiť. Andy mojím rozhodnutím nie je veľmi nadšený, ale je ochotný tam ísť znova. Je síce silnejší a stavbu tela má úplne inú ako ja, ale to ma neodradí. Tentokrát prichádzame rovno ku kostolu. Chvíľu pozorujeme ostatných. Miestami sú vlny fakt veľké. Najväčšie aké som naživo videl. Všetci surferi sa združujú v skupinke na jednom mieste a spoločne čakajú na vlny. Ak nejaká príde, len sa po nej pustia a niektorí ju presurfujú až do konca. Nevyzerá to až tak zložito. Prvý pohľad môže niekedy strašne klamať. Vchádzam do vody. Andy ide prvý. Snažím sa ho nasledovať ale vodné prúdy mi to nechcú dovoliť. Potrebujem sa dostať ku tej skupinke surferov a potom už bude snáď fajn. Plávam priamo k nim, ale prúdy ma zanášajú na voľný oceán. Zo všetkých síl sa snažím s rukami pádlovať späť a hľadať ten správny prúd, ktorý by ma zaniesol ku skupinke. Nedarí sa. Zrazu sa predomnou objaví muž na kajaku a ukazuje mi, ktorým smerom mám plávať. Veľmi rýchlo zisťujem, že aby som upádloval takú vzdialenosť, potrebujem poriadne silné ruky. Pripájam sa ku skupinke, ale dlho sa nezdržím. Každý na každého kričí a ukazuje, ktorým smerom prúdi voda a kde je najlepšie čakať na vlnu. Nemám tušenie kde je Andy. Obzerám sa okolo. Znova sa nedobrovoľne vzdiaľujem od skupinky, tentokrát smerom ku prístavu. Odpojil som sa definitívne. Ležím na surfe a pádlujem rukami. Voda prúdi opačným smerom a ja plávam tým druhým. Stojím na mieste. Obzriem sa za seba a skoro mi spadne sánka a vypadnú oči. Rovno predomnou sa formuje vlna. Dvíha sa vyššie a vyššie. Každým metrom naberá na rýchlosti. Pocit absolútnej bezmocnosti. Nemám kam utiecť. Chytím surf rukami ako len najsilnejšie viem a zhlboka sa nadýchnem. Voda ma zavalí ohromnou silou a vytrhne mi surf z rúk. Vlna ma stiahne hlboko pod hladinu a krúti ma všetkými smermi. Robí si so mnou čo chce a ja to neviem nijak ovplyvniť. Ten náraz vlny zo mňa vyrazil takmer všetko vzduch a teraz sa už nemám ako nadýchnuť. Všade kam sa okolo seba pozriem, vidím len rovnakú modrú farbu. Hore, dole, doľava, doprava. Všade tá istá modrá. Nemám šajnu ktorým smerom mám plávať. Snažím sa nepodľahnúť panike. Uvoľňujem sa a prestávam plávať. Nechávam sa unášať vodou. Zrazu prúd oslabne a ja pred sebou vidím niečo ako svetlejšiu modrú farbu. Ostávajú mi asi tak posledné 3 sekundy kyslíka a potom sa budem musieť nadýchnuť. Z celej sily plávam ako najrýchlejšie viem na hladinu a zhlboka sa nadýchnem. Neskutočne krásny pocit. Bohužiaľ trvá len okamih. Druhá vlna na seba nenechala dlho čakať. Surf, ktorý mám pripútaný k nohe, leží 2 metre odo mňa. Chytám ho celou silou, poriadne sa nadýchnem, ale scenár sa opakuje. Cítim sa ako v pracej práčke. Totálne vyčerpaný znova nachádzam svoj surf. Ležím na ňom na bruchu a čakám na tretiu vlnu, ktorá mi je už v pätách. Tá je už o niečo slabšia. Pri nej ma voda nezavalí, ale ohromnou rýchlosťou berie so sebou. Kŕčovito sa držím surfu a letím vpred ako torpédo. Po 200 metroch vlna oslabne a nechá ma niekde na pol cesty medzi kostolom a prístavom. Snažím sa plávať na breh, ale vodné prúdy ma zanášajú smerom ku skalám. Toto nevyzerá dobre. Už som na konci so silami. Zdá sa, že keď nikam nepádlujem, ostávam zhruba na rovnakom mieste. Chvíľu oddychujem. Zrazu sa z ničoho nič pri mne objavujú dvaja surferi. Kričia aby som plával smerom ku skalám. Asi zle počujem. Ku skalám? Jeden z nich ma postrkne aj so surfom smerom ku skalám a znova začne kričať aby som plával tým smerom. A naozaj. Plávam ku skalám a po chvíli cítim ako ma vodný prúd berie úplne opačným smerom. Tentokrát tým, ktorým chcem ísť. Tam ma už čaká celá vystrašená Rasa. Podáva mi ruku a vyťahuje na breh. A čo sa dialo kým som bol ja vo vode? Najprv Rasa oslovila jedného surfera, že jej kamarát je ďaleko od skupinky ostatných, smerom na voľný oceán, a že či je to normálne. On povedal, že normálne to nie je a buď je ten kamarát dobrý surfer a vie čo robí, alebo má poriadne veľký problém. Rasa ho prosila o pomoc a on jej povedal, že môže to skúsiť, ale nevie, či mu bude vedieť pomôcť, pretože nie je taký silný aby sa tam dostal a vrátil sa so mnou. Bol to ten typ chlapa s obrovskými širokými ramenami a rukami väčšími ako moje stehná. Vtedy už Rasa pochopila, že je zle. Obzerala sa naokolo a hľadala v prístave nejakú loď s posádkou, aby sa opýtala, či mi môžu pomôcť, ale nakoniec sa odhodlal ten surfer a vo vode povedal o mne ostatným. Konečne som na pevnine. Do tej vody by ma znova nedostal už nikto. Poriadne ma bolí hlava a ľavá ruka. Sadám si na zem a snažím sa spamätať z toho, čo sa mi stalo. Rasa sa ma pýta, či som nevidel Andyho. Čo? On sa ešte nevrátil? Znova ďalší stres a panika. Našťastie sa po pár minútach objavuje za našimi chrbtami. Voda ho odplavila až do prístavu a prešiel pešo naokolo k nám. Chvalabohu sme tu všetci. Žijeme. Večer sa cestou späť do Lagy zastavujeme v mestečku Gernika. Akurát je tu nejaký školský kocert, tak sa chvíľu prizeráme. Poprechádzame sa po centre a pokračujeme priamo na pláž do Lagy. Od únavy takmer okamžite zaspávame.
Ráno sa budím na bolesti ruky. Pozerám sa lepšie a na ľavej ruke mám asi dvadsať centimetrovú fialovo-modro-žlto-zelenú modrinu. Vstávame do krásneho dňa a naše pohľady sa upriamia na vlny. Nenecháme sa zastrašiť jednou negatívnou skúsenosťou. Bolo naivné ísť prvýkrát surfovať na miesto, ktoré nám odporúčali miestni. Miestni surfujú celý život a miesto dobré pre nich, znamená pre začiatočníka to najťažšie, aké sa dá široko ďaleko nájsť. Mundaka si vybrala svoju daň. Doživotný rešpekt pred silou vody. Tentokrát sa nebudeme snažiť s ňou bojovať. O víťazovi niet pochýb. Balíme veci a ideme do požičovne. Kráska nás víta úsmevom ako vždy. Mundaka je uzavretá kapitola. Vravíme, že to bolo ozaj ťažké a nie je to ešte zďaleka pre nás. Preferujeme ostať na pláži v Lage. Odporúča nám zobrať si dlhé surfy a skúšať postupne od malých vĺn cez väčšie. Tak aj robíme. Berieme si surfy na 4 hodiny a učíme sa na malých vlnách spolu s malými baskickými deťmi. A ono to ide. Po pol hodine dokážem sám postojačky zjazdiť malú vlnu. Postupne väčšiu a väčšiu. Úžasný pocit. Prekvapuje ma, akou vysokou rýchlosťou sa dá jazdiť na vlne. S trojmetrovým longboardom sa surfuje oveľa ľahšie ako včera s krátkou doskou. Hlavne sme na pláži, takže nehrozí aby ma vodné prúdy stiahli na šíry oceán. Prinajhoršom ma to vyplaví na breh. Pod dohľadom červeného kríža na území medzi dvoma vlajkami sa učím aj prerážať vlny. Ak sa na mňa valí nejaká väčšia, z celej sily zatlačím na predok surfu, ponorím ho pod vodu a vlnu podoplávam. Keby som to tak vedel aj v Mundake. Po tri a pol hodine odnášam surfy ku kráske do obchodu. Rasa a Andy ostávajú v aute. Kráska mi naúčtuje len tri hodiny. Pýtam sa jej, čo nám odporúča vidieť v okolí. Bilbau je vraj lepšie sa vyhnúť. Na pobreží Baskicka je mnoho oveľa krajších miest ako preľudnené zastavané Bilbao. Na mape krúžkuje dve miesta. Prvý krúžok je neuveriteľne krásna pútnická cesta cez kamenný most medzi dvoma pobrežiami ku kostolu postavenému v desiatom storočí na ostrove San Juan de Gaztelugatxe. Jedno z najkrajších miest aké som v Španielsku videl. Druhý krúžok je dedinka Barrika, konkrétne jej alternatívna hippie pláž plná starých karavanov, pohodovej hudby, drinkov, fajčiva, voľne pustených psov a sporo odetých ľudí. Všetko zastrešuje malý zmaľovaný drevený domček s názvom FreeTanga, kde sa všetci stretávajú pri pivku a cigaretke. Atmosféra je úplne uvoľnená a každý sa baví s každým. Veľmi rýchlo zabúdame na Bilbao a cítime sa v tomto prostredí úplne prirodzene. Behom tohto večera sme sa zoznámili ľudmi a ich príbehmi od Baskicka až po Brazíliu. Na noc si líhame ku útesom nad hippie plážou a zaspávame za zvukov vĺn rozbíjajúcich sa o skaly.
Zobúdza nás kvílenie tisícok čajok poletujúcich nad našimi hlavami a hniezdiacimi v útesoch pár metrov od nás. Slnečné lúče sa derú spoza mrakov a nútia nás vyliezť von z rozohriatych spacákov. Vyhrabem sa von, sadám si na okraj útesu o desať metrov ďalej a len tak pozorujem, čo sa deje vôkol mňa. Ja, Rasa, Andy a príroda. Žiadna ľudská bytosť nie je na dohľad. Raj na Zemi. |
