Domov | Cestovanie a Fotografie | Kontakt
Začiatkom júla som si v akcii kúpil spiatočnú letenku Bratislava-Istanbul za 289SK vrátane všetkých poplatkov. Táto cena platila len pre príručnú batožinu. Hodil som do batohu dvoje trenky, dvoje ponožky, jedno tričko, zubnú kefku, foťák a išiel som...
Neznášam cestu vlakom do Bratislavy. Vždy to beriem ako nutné zlo, keď cestujem do západných krajín. Teraz som sa tomu nevyhol ani napriek tomu, že mám namierené na blízky východ. Na bratislavské letisko prichádzam o deviatej večer. O 2 hodiny odlieta naše poloprázdne lietadlo. Letová výška 11 900m, vonkajšia teplota -56C, rýchlosť 850km/h.
Boeing 737 pristáva v Ázii na Istanbulskom medzinárodnom letisku Sabiha Gökçen niečo pred druhou hodinou ráno miestneho času (+1 hodina oproti nášmu). Kupujem víza za 10€ a zoznamujem sa s mladými manželmi z Bratislavy, ktorí sú tu na služobnej ceste. Odlet domov majú v rovnaký deň a čas ako ja. Snáď sa tu všetci stretneme aj o 5 dní neskôr. Odprevádzam ich pred halu na taxi do hotela a ja si idem pospať na lavičku. Musím čakať do siedmej rána kým otvoria zmenáreň aby som sa mohol odtiaľ dostať do mesta. Vstávam celý dolámaný a ešte viac unavený. Mením 160€ na 275YTL (1€ = 1,72YTL). Za necelé 3 hodiny sa pomocou autobusu, metra, pozemnej lanovky a električky dostávam do historického centra. Stojím v obklopení obrovských mešít z oboch strán. Vstupujem do Modrej mešity a obdivujem jej majestátnosť. Topánky si odkladám do botníka, sadám si na koberec a premýšľam ako ďalej. Idem sa prejsť do prístavu k mostu, ktorý spája starý a nový Istanbul. Most je plný rybárov, ktorí svoje úlovky hneď hádžu na gril a potom predávajú ako na miestne pomery známy balik ekmek (ryba v bagete so zeleninou na spôsob fastfoodu) za 4YTL. Pomaly sa pešo poberám späť k mešitám. Cestou popri predajni s kobercami ma zastavuje predavač. Pýta sa odkiaľ som, ako sa mi páči Istanbul a či náhodou niečo nepotrebujem. Chcem vyskúšať turecký čaj, ale tak ten v obchode s kobercami asi nedostanem. Omyl. Som pozvaný do predajne, kde ma obchodník spolu so svojím bratom hneď usádzajú na gauč a o 2 minúty neskôr prinášajú čaj. Obaja mi ukazujú svoj tovar. Koberce, misky a vodné fajky. Chvália sa, že cez ne fajčia haš. Robia na mňa nátlak aby som niečo kúpil, no nejavím záujem. Zrazu jeden z nich vezme 3 misky, balí ich do papiera, dáva do krabice a podáva mi ju so slovami “special price my friend, only for you!” Tak to mi niečo pripomína... Chcem zaplatiť, ale nechcú mi to dovoliť. Je to ich kultúra. Lúčim sa a prajem veľa šťastia. Priamo oproti Modrej mešite stojí ôsmy div sveta Hagia Sofia. Je to už neaktívna mešita, v ktorej práve prebieha veľká rekonštrukcia. Pomerne vysoké vstupné 20YTL však určite stojí za to. 5 minút od Hagie Sofie sa nachádza môj hostel Bahaus. Skladám si batoh na izbu na jednu z ôsmich postelí. Majiteľ hostela Tarek mi ukazuje celý hostel a na záver ma berie na jeho strechu, odkiaľ je krásny výhľad na ázijskú stranu. Dáva sa so mnou do reči Kanaďanka Stacey a pozýva ma prisadnúť si na obrovské vankúše na zem do kruhu k ostatným. Pijeme pivo značky Vole a zoznamujeme sa navzájom. Je tu IT špecialista Julien z Francúzska, ktorý pricestoval včera po mesiaci strávenom v Iráne, modelka Jossie z Anglicka, ktorá sem prišla stopom z Bulharska, inštruktor vodného lyžovania Michael z Austrálie, ktorý posledných 5 rokov pravidelne 6 mesiacov pracuje a 6 mesiacov sa fláka po svete a partu uzatvára profesionálny hráč pokru Brandon z USA. Teda, ešte na niekoho som zabudol. Medzi nami nesmie chýbať Chuck Traveller – hračkárska kačka z umelej hmoty, ktorú so sebou priniesla Stacey. Už prešla mnohými rukami v mnohých častiach sveta. Stacey ju dostala od niekoho v Kanade a jej úlohou bolo priniesť ju do Istanbulu. Teraz ju musí podať ďalej. Idem si na izbu po veci a osprchovať sa. Otváram dvere a na mojej posteli nie je nič iné len vankúš a deka. Zbehnem dole na recepciu a pýtam sa, či ma presťahovali. Vraj recepčný o ničom nevie. Tak potom mi museli vykradnúť izbu. Vylúčené! Recepčný pozerá sa do papierov a ide so mnou na mojú izbu. Otvára dvere, ukazuje mi moju posteľ so všetkými mojimi vecami a pozerá na mňa ako na dilina. Hups. Pomýlil som si poschodie. Ospravedlňujem sa a idem sa schladiť do sprchy.
O deviatej som hore. Umývam sa a idem na raňajky. Dávam sa do reči s Angličankou Jossie a prisadám si k jej stolu. Bavíme sa o slovenských a anglických raňajkách, o syre, že ten turecký vraj nie je dobrý a aj o tom, že či sa ešte dá kúpať v slovenskom mori. Čože?! Tradičné pomýlenie si Slovenska so Slovinskom. Rozrpáva mi o krajine, z ktorej sem prišla. Na jej meno si spomenúť nedokáže, no vraj tam bolo veľmi lacno. Ešte padne reč o sile a účinkoch tureckého čaju a potom sa bavíme už len o tom, čo budeme robiť večer. Vraj nejaká party by nebola na škodu. Jossie dopíja svoj pohár tureckého čaju a odchádza. Prisadám si ešte ku Julienovi z Francúzska a s nadšením počúvam jeho rozprávanie o Iráne. Pár minút na to do jedálne vtrhne Holanďanka, že sa dopočula, že niekto tu prišiel včera z Iránu a chcela by nejaké informácie. Prisadá si za stôl ku mne a Julienovi. Holanďanka práve priletela do Istanbulu a zajtra chce ísť vlakom do Teheránu. Je na ceste okolo sveta. Je už pol jedenástej a ak chcem vidieť niečo z mesta, mal by som sa pohnúť. Našťastie Grand Bazaar je len 15 minút pešo od hostelu. Bazaar prekvapuje hneď na úplnom začiatku. Počuť strašný vreskot a prekrikovanie skupiny asi 50 ľudí. Idem za zvukom. Predomnou sa zjaví filmový štáb tureckej televízie a reportér, ktorý v priamom prenose komentuje dramatický priebeh na istanbulskom čiernom trhu, kde sa obchoduje s peniazmi. Takmer každý z týchto pouličných businessmanov drží pri ušiach 2 telefóny a na znamenia rukou medzi sebou nakupujú alebo predávajú. Po skončení reportáže mi moderátor radí, aby som sa k nim radšej nepribližoval, pretože sú dosť agresívni. Ale potom mi úprimne radí, že ak chcem dobré fotky, mal by som k nim ísť z druhej strany ulice. Dav finančných žralokov ma pohltí do seba. Výkriky mi rezonujú v ušiach a rozhadzovanie rukami a dávanie znamení zase pre zmenu cítim na každej časti tela. Masa ľudí ma nakoniec vytlačí von. Mimo hru veľkých zvierat. Pár hodín sa ešte prechádzam mestom okolo mešít a trhov. Potom sa idem trochu socializovať na hostel. Frnacúz Julien rozpráva ako spal na lavičke na Champs-Elysée počas Tour de France. Okrem neho a Angličanky Jossie je tu komplet nová zostava ľudí. Chalan z Londýna, ktorý sa tu zastavuje len na par dní a potom odlieta do Bombaja a chce si pozrieť na pár týždňov Indiu, Kanaďan, ktorý priplával na lodi z Odessy a je na ceste okolo sveta, párik z New Yorku, ktorý si urobil krátku dovolenku počas jesenných prázdnin zo školy, chalan, ktorý sa narodil v Južnej Kórey, žije vo Švédsku, pracuje v Izraeli a každú stránku pasu má úplne zaplnenú pečiatkami. Fajčíme šíšu, keď zrazu padne nápad ísť do mesta. Každého to hneď osloví a končí to hromadnou akciou. Berieme si 3 taxíky a ide s nami aj majiteľ hostelu, ktorý niekoľko rokov predával vo fast foode v Južnej Kórey. Jossie mi v taxíku ukazuje svoje už niekoľkodňové chlpaté nohy. Mesto je plné ľudí. Majiteľ vyberá vhodnú reštauráciu a my si všetci posadáme za jeden dlhokánsky stôl. Prinášajú nám na ochutnávku jedno jedlo za druhým. Robíme si medzi sebou srandu, že nech niekto z nás skúsi povedať názov čo i len jednej veci, ktorú máme na tanieri. Nemáme ani tušenie, no chutí to božsky. Nechávame si priniesť fľašu tvrdého Raki, ktoré ak sa zmieša s vodou, zmení farbu na bielu ako mlieko. Za tým dostávame nejaký syr zapečený v cestíčku a tanier čerstvého ovocia. Pomaly sa zberáme a ideme na diskotéku o ulicu nižšie. Asi 95% všetkých ľudí tu tvoria muži. Hudba hraje naplno a nikto netancuje. Vstupné je zdarma, ale drinky sú šialene drahé. Zdržíme sa len krátko a radšej ideme na strechu nášho hostela. Spoznávam Kanaďana, ktorý sa narodil v Indii a aj tam niekoľko rokov žil. Hovorí, že napríklad vstup do Taj Mahal je pre domácich asi 20 centov, kým pre turistov 20 dolárov. Téma sa nám zrazu sklzla na kórejské dievčatá. Rodina je striktne podriadená tradíciám a je takmer nemožné oženiť sa s nimi ako cudzinec. Ale vraj keď Kórejka fajčí, tak to je znak, že pochádza z veľmi liberálnej rodiny a vtedy je šanca spoznať sa aj bližšie. Tento kanadský Ind mi hovorí, že bol v Bratislave a vraj máme veľmi pekné dievčatá, ale že sú bláznivé, vôbec nerozumie ich mentalite a že je to asi preto, lebo sme boli dlho pod ruskou nadvládou a teraz si konečne všetci užívajú slobodu. Zveruje mi svoje zajtrajšie plány. Chce ísť na univerzitu a spýtať sa študentov, kde tu sú skutočné diskotéky.
Na raňajkách spoznávam Jamieho z Austrálie, ktorý je na ceste okolo sveta. Práve skončil školu a pracovať sa mu ešte nechce. Cez nejakú cestovku si kúpil za 5000 dolárov balíček 20 leteniek, ktoré musí minúť do jedného roka na ceste okolo zemegule a vrátiť sa presne na to isté miesto, kde začal. Robím si výlet loďou do ázijskej časti Istanbulu. Všade sú túlavé psy a čističi topánok. Jeden z nich ma oslovuje a najprv sa pýta, či poznám Besiktas Istanbul a potom mi ponúka na predaj parfémy D&G. Už som na tom s peniazmi dosť zle, tak si v potravinách na obed kupujem litrový jogurt a zjem ho s chlebom vonku na lavičke v parku. Po obede sa idem vyvaliť na trávu a vďaka príjemným hrejivým lúčom slnka zaspávam. Západ slnka si idem pozrieť na vežu Galata a odtiaľ rovno na hostel. Juhokórejčan Kyung rozpráva ako ho dnes nechceli vpustiť do Hagie Sofie, pretože mal v batohu 2 fľašky alkoholu. New Yorčania Christine a Steven našli v sprievodcovi nejakú vychválenú reštauráciu v meste a chceli by sa tam pozrieť. Ja a Jamie sa pridávame, ale len na pivko, lebo je to tam poriadne drahé. Naspäť na hosteli spoznávam Singapurčanku, ktorú veľmi zaujme krajina odkiaľ som. Hneď sa pýta, či som z Bratislavy. Nie, som z Košíc. A ona na to, že aha jasne, druhé najvačšie mesto. Jej výlet na Slovensko je už v štádiu plánovania. S Jamiem si ideme kúpiť do potravín pivko a sadáme si na schody pred hostel ku novému Kanaďanovi. Má 29 a od svojich 20 cestuje s kamarátmi po celom svete a domov chodí len na návštevy. Vraj zdedil po otcovi nejakú veľkú firmu a bohate stačí, ak ju príde raz za rok domov skontrolovať.
Na raňajkách sa ma Jossie, Christine, Steven a Jamie pýtajú, aké mám plány na dnes a či by som s nimi nešiel nakupovať na Grand Bazaar. Prečo nie. Ja nemám v úmysle nič kúpiť, ale baví ma zjednávať ceny. Christine by si rada kúpila nejakú koženú peňaženku. Všetci predavači nás o pravosti kože presviedčajú tým, že po peňaženke rýchlo prejdú plameňom zo zapalovača. Takou rýchlosťou, že takto by sa nezapálil ani papier. Ak je tá koža skutočne pravá, tak musí vydržať aj priamy plameň. Vypýtam si od predavača zapalovač a jednu peňaženku s úmyslom vyskúšať jej pravosť. Peňaženku držím nehybne priamo na plameni zapalovača až kým sa z nej nezačne dymiť. Vtedy zhasnem plameň, otočím peňaženku a ukazujem predavačovi, že koža je falošná. Tomu dobre že nevypadnú oči z hlavy a začne na mňa vykrikovať, že mu tú falošnú peňaženku musím zaplatiť. Nič mu nezaplatím. On je ten ktorý ma chcel oklamať. Jossie mi hovorí, aby sme odtiaľ rýchlo vypadli. Tak sa poďakujem a veľmi svižným krokom odchádzame. Za sebou ešte hodnú chvíľu počúvame vyhrážky o tom, ako majiteľ zavolá políciu a skončíme v tureckom väzení. Rýchlo sa strácame sa v spleti uličiek bazaru. Cestou domov mi Jamie hovorí, že pred pár dňami bol na hosteli jeden Američan, ktorého bezdôvodne vyhodili z práce a od vtedy je stále na cestách. Spísal si zoznam 100 nezmyselných vecí, ktoré musí v rôznych krajinách sveta urobiť a až potom sa môže spokojne vrátiť domov. Je na cestách už 5 rokov a medzi jeho nezmyselné úlohy patrilo napríklad vyčurať sa na nejakú sochu v Grécku, namaľovať pokémona na stenu v Taliansku, alebo aktuálne dostať sa do televízie v Turecku. Jamieho škrabne divá mačka. Od vtedy sa ho všetci bojíme a on si robí srandu, že začína peniť z úst a škrabe nechtami každého z nás. Na internete zisťujeme, že v Istanbule je aj vďaka pouličným túlavým psom pomerne dosť rozšírená besnota. Hneď po všetkých štatistikách a článkoch o príznakoch besnoty som nútený vytvoriť si účet na Facebooku a potom večer sa ideme všetci pozrieť na brušnú tanečnicu, ktorá je majiteľom pozvaná na hostel. |
