Písal sa december roku 2007 keď som uhradil všetky poplatky za 19 dňový poznávací zájazd do Škandinávie s CK BUBO aby som si uplatnil 10% zľavu. Po novom roku som využil výpredaje a kúpil v akcii stan za 700SK a spacák za 500SK, čo teraz považujem za chybu a nepremyslenú investíciu, ale vtedy som nemal peniaze nazvyš. Nečakane ma zachránil mail od CK presne 1 mesiac pred odchodom. Oznamoval zrušenie môjho augustového termínu z dôvodu nízkej účasti a následne mi bola ponúknutá alternatíva v podobe komfortného zájazdu do Nórska na 6 dní alebo horúceho Maroka v štýle eurokemping na 19 dní. Výber bol jasný. Podvedome ďakujem CK za to, že ma uchránila od chladných severských nocí, ktoré naštastie s mojou superakciovou výbavou na kempovanie za pár stoviek nebudem musieť okúsiť. Ide sa do Afriky...
1.deň – Slovensko (Košice, Bratislava), Rakúsko
Prvým ranným rýchlikom sa uberám na bratislavskú Hlavnú stanicu, kde sa po chvíli stretávam so spolužiakom zo školy Emilom. Pracuje tu už pár týždňov a onedlho odchádza. Nevideli sme sa celé leto a toto je ideálna príležitosť aspoň na krátke stretnutie. Prechádzame popri prezidentskom paláci do centra, odskočíme na pizzu k Majorovi Zemanovi a čas beží.
Autobus odchádza od Istropolisu o 18:00. Sme tam hodinu vopred. Zazerám po ostatných spolucestujúcich, s ktorými budem najbližšie 3 týždne. Je nás 43 + 2 vodiči + sprievodca, ktorého vyzdvihneme až v Nice. Práve končí sprevádzanie veľkým okruhom Francúzska. Batožina je porozťahovaná po celom parkovisku a nezmestí sa ani do úložného priestoru. Jediné riešenie je natrepať zvyšok do WC v buse. Lúčim sa s Emilom, odchádzame. Sedím úplne vzadu v rožku kde je 5 sedadiel obsadených len 4 ľuďmi. Najlepšie miesto aké som mohol dostať. Ak sa mi niečo nezmestí hore, nemusím mať nič pod nohami. Položím to na prázdne sedadlo alebo vyložím ku oknu. Zasadací poriadok je robený spôsobom, že tí, ktorí cestujú sami a nepoznajú sa, sedia spolu. Vedľa mňa sedí Marek z Popradu a Andrej z Piešťan. Prví, ktorých spoznávam. Cesta ubieha rýchlo, autobus je pohodlný a priestranný.Každé 2-3 hodiny robíme zastávky. Zaspávam pri nočnej jazde Rakúskom.
2.deň – Rakúsko, Taliansko, Francúzsko (Nice)
Blížime sa k Janovu a vonku pomaly začína svitať. Prechádzame tunel za tunelom a talianska hranica je za nami. Po ľavej strane na chvíľu zhliadneme Monako. Ešte 30 minút jazdy azúrovým pobrežím a sme v Nice. Tu musí autobus povinne stáť 9 hodín. Najprv robíme okružnú jazdu mestom, aby sme približne vedeli čo kde je a kam ísť. Lekárne sú na každej ulici a niekde aj viacero na tej istej. Zastavujeme, vyberám si u vodičov pivko (prvé je zadarmo, ďalšie 25SK) a spolu s Marekom a Andrejom prejdeme parkom až k mestskej pláži, ktorá je prekvapivo veľmi čistá a udržiavaná. Osvieženie v mori príde vhod. Vylihujeme na pláži, píšem sms domov, počúvam mp3, pohodička. Na obed zjem 3 roztopené horalky z domu a ideme sa pozrieť na výhliadku na mesto, na kopec hneď pri pláži. Po mnohých schodoch a obedňajšej horúčave sa nám žiada trochu sa schladiť. Hore v stánku s občerstvením pýtam 3x 0,5l ľadovej drte. Veď tá bude asi najlacnejšia, myslíme si. Kým sa mi pohodový Francúz začne venovať a dorozpráva sa s kamarátom prejdú dobré 3 minúty. Unudene urobí čo musí a utrúsi slovo, ktoré sa nám všetkým vryje do pamäti na dlhý čas. Fifteen. Najprv mi napadlo, že 15 centov, ale do reality ma znova prebudil predavač, ktorý keď som mu podal papierových 5€ tak čakal ďalej s nastavenou rukou. Oukej, stalo sa. Pijeme každý svoju päťeurovú farebnú ľadovú drťku až do dna. Z vrchu je krásny výhľad na staré mesto a vidno aj letisko, ktoré je postavené na mori a každú chvíľu na ňom pristáva nejaké lietadlo. Schádzame dole a motáme sa po trhoch a obchodoch v starom Nice. Ideme ešte raz do vody a potom pozrieť do parku pri pláži, kde kŕmime holuby. Blíži sa večer a ako najlepšie sa dá vychutnať atmosféra mesta, ak nie sadnúť si do jedného z mnohých barov a kaviarničiek v úzkych uličkách centra. Po dvoch kolách Heinekenu si objednávam chrumkavé paradajkové panini (zapekaný sandwich plnený paradajkami a syrom) a zapíjame ešte jedným pivkom. Na poslednú chvíľu stíhame odchod autobusu o pol ôsmej. Už je s nami aj náš sprievodca Vilo.
3.deň – Španielsko (Benidorm)
Po ceste na pobrežie robíme ráno dlhšiu zastávku pri motoreste AutoGrill. Raňajky tu fungujú formou samoobsluhy. Beriem si 3 žemle a 2 malé kelímky džemu, Marek 3 žemle a tanier so studenými volskými okami. Vravím mu, že tam pri stoloch je mikrovlnka, nech si to ohreje. Okríkne ho predavačka, že to je len vzorový tanier a hneď mu ide upiecť čerstvé. Ideme k pokladni. Ja platím 4€ a Marek 9€. Ďalší cenový šok po ľadovej drťke z Nice.
Ďalšiu deviatku bude autobus stáť na španielskom pobreží Costa Blanca v meste Benidorm, ktorému sa prezýva aj Beniyork. Po New Yorku je tu najviac mrakodrapov na svete a celé mesto je orientované na turizmus a hotelierstvo. Stále obyvateľstvo tvorí asi 60 000 ľudí, no v letnej sezóne tu prechodne žije aj vyše pol milióna ľudí. Prevažne angličania na dôchodku predávajú svoje byty a domy a prichádzajú žiť sem do Španielska. Podľa toho aj vyzerajú pláže. Geriatrický ústav. Je tu viac ako 1000 barov a reštaurácií, prevažne s britským menu, ale nájdu sa aj domáce.
Autobus nás vyhodil pri aquaparku nad mestom. Uprednostňujeme more a mierime pomedzi mrakodrapy dole na pláž. Cestou robíme krátku zastávku v potravinách s konečne normálnymi cenami a na raňajky si doprajem konzervu s kalamármi a čerstvú chrumkavú bagetu. Do mora je dosť zlý prístup. Piesok sa strieda s ostrými kameňmi, na ktorých som si dorezal palec na nohe. Idem radšej von ľahnúť si do piesku a opekať sa. Na obed by bodlo niečo teplé pod zub. S Andrejom chceme ochutnať miestnu kuchyňu. Našli sme reštiku s hotelom hneď pri pláži s názvom Les Dunes a objednávame si paellu s morskými potvorami za 10€. Odporúčam! Najedení ideme vyskúšať pláž trochu ďalej od tej minulej, či náhodou nebude lepší prístup do vody. Tak aj bolo. Všade len piesok, ani jeden kameň a veľké vlny. Možno 2 hodiny sme sa hádzali do vĺn ako zmyslov zbavení.
Je pomaly čas ísť. Chceme si ešte urobiť posledné zásoby z Európy. Konzervy, pečivo a niečo na pitie. Zohnať alkohol v arabskom svete je veľmi ťažké. Neďaleko od obchodu stojí na ulici skupina chlapov. Všetci sú zahľadení na stôl pred sebou. Škrupinkári. Stávky sú minimálne 50€. Ľudia vyhrávajú a prehrávajú. Pozorujem hru a v jednom momente sa škrupinkárovi vyšmykne gulička na okraj pohára a stiahne ju späť. Som si na 100% isý, že je tam. Mám sto chutí staviť sa. Predbehne ma starší pán so 100€ v ruke a ukazuje presne na ten istý pohár, kde je gulička aj podľa mňa. Škrupinkár mu vypláca ďalšiu stovku ako výhru. Dosť bolo nervov, idem radšej preč. Ešte tu prehrám všetky peniaze. Po nákupoch v potravinách sa s plnými igelitkami trepeme uličkou autobusu až úplne dozadu. Odkladáme si tašky na okno za sedadlá a pred nami je posledný nočný presun na juh ku Gibraltárskemu prieplavu.
4.deň – Španielsko (Algeciras, Ceuta), Maroko (Rabat)
Ešte za tmy prichádzame do Algeciras. Vilo ide kúpiť lístky na trajekt. Z autobusu musíme všetci von aby sa mohol nalodiť. Kým sa dostaneme na palubu musíme prejsť detektorom vrátane batožiny presne ako na letisku. 7:00, odplávame. Sledujeme východ slnka nad zamračeným Gibraltárom. Na palubu sa ísť nedá, tak sa aspoň ideme pozrieť do podpalubia. Stíham robiť pár fotiek kým nás nevyženie lodný personál. More je rozbúrené a riadne to hádže. Niektorým je zle a niektorí skáču spolu s vlnami a užívajú si chvíľkový stav nulovej gravitácie. Plavíme sa do Ceuty, do jednej z dvoch španielských enkláv v Afrike. Po hodine sme na mieste. Vystupujeme a čakáme na vylodenie autobusu pri benzínke neďaleko trajektu. Prichádza autobus a tankuje plnú nádrž. Liter benzínu za 0,9€. Nasadáme a Vilo nám rozdáva papiere potrebné na vstup do Maroka. Treba vypísať osobné údaje, profesiu (Vilove slová: “Píšte student alebo teacher. V žiadnom prípade nie novinár alebo vojak“), dôvod cesty (tourism) a miesto pobytu (various campings).
Hranica je 10 minút odtiaľ. Ešte stále sme v Španielsku, v Európskej únii, aj keď v Afrike. Autá sa začínajú hromadiť a ľudia tiež. Všetci trúbia a ľudia pobehujú okolo. Ženy sú zahalené od hlavy po päty a ledva im vidno oči. Deti nosia na rukách a niekam s nimi utekajú. Je to riadna divočina hlavne z Marockej strany. Popri ceste pre autá sa začínajú tvoriť obrovské tlačenice plné ľudí. Z červených kopcov pri hranici sa neustále vynárajú ďalší a ďalší ľudia, ktorí zbiehajú dole ku hranici. Všetci majú jasný smer. Je to najderavejšia hranica Európskej únie. Ak Maročana chytia pri pokuse o nelegálny prechod hranice, tak ho zatvoria do španielského väzenia a po mesiaci deportujú späť do Maroka. Potom to skúšajú znova.
Máme šťastie. Trvalo to len 2 hodiny. Na miestne pomery veľmi rýchlo. Prechádzame hranicu a sme tu. Maroko. Všade sú marocké vlajky. Na každej budove, na každom kruhovom objazde. Kráľ mal minulý týždeň 9. výročie nástupu na trón. Dozvedáme sa. Posúvame čas o hodinu dozadu. Zastavujeme v prvom mestečku za hranicou a ideme meniť peniaze. 1 americký dolár (USD) za 7,6 marockého dirhamu (DH), 1DH je približne 2,8SK. Pravosť každého jedného dolára zisťujú podľa toho či pri šmyknutí o biely papier zanechá zelenú stopu. Pár metrov od zmenárne sú malé potraviny. Vnútri medzi regálmi je aj telefónna búdka. Keď predavač vyšiel na chvíľku von z obchodu pozrieť sa čo za turisti prišli, chlapec rovno pred mojimi očami si vzal pri pulte 2 keksíky do vrecka a odišiel. Odchádzame aj my. Do hlavného mesta Rabat to bude trvať ešte 5 hodín.
Maroko je konštitučná monarchia. Súčasný kráľ Mohammed VI sa dostal na trón po smrti svojho otca Hassana II. Maročania svojho kráľa milujú. Jeho plagáty a billboardy sú v každom väčšom meste. Je autorom mnohých reforiem, symbolom boja proti korupcii a zástancom ženských práv. Upevnil ich postavenie v spoločnosti a dal im do rúk veľké právomoci v boji proti domácemu násiliu, ktoré bolo ešte pred pár rokmi bežné. Maroko má najväčšie príjmy z posielania peňazí Maročanov pracujúcich v zahraničí domov svojim rodinám. Na druhom mieste je cestovný ruch. Na cestách vidno pomerne veľa policajtov. Ani nie tak preto aby riešili nejaké problémy, ale kvôli pocitu bezpečnosti pre turistov. Nachádzajú sa tu najväčšie zásoby fosfátu na svete, až 75% svetových zásob. Maroko ako jediná krajina celej Afriky nie je členom Africkej únie (obdoba EÚ) kvôli sporom o uznanie existencie Západnej Sahary, ktorú považuje za súčasť svojho územia. Bežné sú rozostavané a nedokončené obývané domy, pretože potom sa za ne nemusia platiť dane. Vyše 98% obyvateľov sú moslimovia. Skoro každý hovorí Arabsky, Berbersky a Francúzsky (bývalá francúzska kolónia), v mestách aj Anglicky a niektorí Španielsky.
Prichádzame do nášho prvého kempu pri Rabate. Camping de la Plage je jediný kemp v okolí hlavného mesta. Je dosť jednoduchý a paradoxne najdrahší zo všetkých na našej ceste Marokom. Pri našom príchode to tam vyzeralo ako na smetisku. Šoféri parkujú autobus a domáci sa hneď púšťajú do upratovania. Na pár metroch štvorcových je náznak trávy, tieň nie je nikde. Zem je taká tvrdá, že kolíky zo stanu sa skôr ohnú ako vojdú do zeme. WC je na stojáka len s malou dierou v zemi. V sprchách tečie len studená voda a niekde chýbajú dvere. Vonku trčia nejaké múriky s káblami a dierkami. Podobajú sa na zástrčky. Zložím si veci do stanu a ideme sa pozrieť do okolia. 3 minúty pešo od kempu je Atlantický oceán. Po skalách poskakujú zberači mušlí a lovci chobotníc. Zahalené ženy chytajú ryby, muži sa kúpu a člnkujú. V jednej chvíli ma zaleje vlna a som od hlavy po päty mokrý. V topánkach bazén, z foťáku kvapká voda. Na opačnej strane objavujeme krásne posedeníčko nad útesom s výhľadom na celý Atlantik. Sedíme na úplnom okraji a pár metrov nižšie si všímam medzi skalami hodenú stoličku. Na fotke sa to nezdá, ale je to poriadna výška. Nie je nám všetko jedno a tak radšej ideme pomaly naspäť do kempu ale už po normálnej ceste popri oceáne. O 20:00 je zoznamovacia párty. Rýchlo si ešte navarím cestoviny a pripájam sa so svojím pohárikom. Vilo každému nalieva víno a neskôr mu na oplátku ponúkame s Andrejom a Marekom náš Cocorum, (lacnejšia obdoba Malibu) zo Španielska, prezývaný aj Tukan podľa obrázku na etikete. Keď už dostal svoje vedúci zájazdu, ideme sa zoznámiť aj so šoférmi Mirom a Vladom. Všetci traja chalani sú úplní pohoďáci a toto určite nebol náš posledný večer s nimi. Neskôr sa ešte ideme prejsť promenádou pri oceáne. Všade varia mušle a slimáky, každý nám ponúka hašiš za bezkonkurenčné ceny.
Sú 3 hodiny ráno a sedím sám na stoličke strážcu kempu. Ten si niekam odbehol. Všetci spia. Čakám kým sa mi nabije baterka do foťáku a zatiaľ pri čelovke píšem denník. Na stane mám prehodené mokré veci čo ma zaliala vlna. Suším botasky. Vezmem nabitú baterku a idem do stanu. Vonku už padá rosa. Je celý mokrý ako po daždi. Ľahám si a zaspávam za zvukov arabskej hudby šíriacej sa z miestneho kolotoča až do skorého rána. Domáci si užívajú kým sa dá. Onedlho sa začína pôstny mesiac ramadán.
5.deň – Maroko (Rabat)
Vstávame do zamračeného rána a o deviatej vyrážame na prehliadku mesta. Prvá zastávka je pri Hassanovej veži. Tento minaret mal ambície stať sa najvyšším na svete. Po smrti sultána sa stavba zastavila a jeho výška je len 44 metrov. Vnucujú sa nám prví predavači suvenírov a dotieravý predavač vody (chlap oblečený ako z cirkusu, v jednej ruké má veľký zvon, v druhej hadicu, za opaskom prázdne poháre a na chrbte nádržku s vodou). Najprv sa tvári priateľsky. Odfotím si ho a on hneď nastaví ruku a pýta dirhamy. Nemám žiadne drobné, len celé stovky, takže odo mňa nič nedostane. Keď vidí, že nemám v umysle mu nič dať a už som na odchode tak ma začne naháňať, vykrikovať niečo po arabsky a nahlas zvoniť zvonom čo drží v ruke. Snažím sa mu utiecť a niekam sa skryť, ale ten zvon budí veľkú pozornosť a každý sa obzerá. Našťastie si ho odfotil niekto ďalší a on beží vyzváňať za ním a mňa necháva na pokoji.
Ďalšou zastávkou je najstaršie osídlené miesto v Rabate, pevnosť Chellah s krásnymi záhradami. Žije tu aj jeden čudák, ktorý tu má domček a býva spolu s viac ako 100 mačkami. Návštevníci mu prispievajú aspoň na žrádlo pre ne.
Blízko sa nachádza kráľovský palác so záhradami. Cesta k nemu vedie popod kockato vyrezávané stromy lemované vysokými palmami. Pomedzi sa tiahne široký bulvár, kde prejde jedno auto za 5 minút. Všetko musí byť dokonalé, všetko je ukážkovo udržiavané.Prechádzame cez trhy v medine (staré mesto) až do udajovského kasbahu (Miesto za opevnenými múrmi, zvyčajne na kopcoch. Obdoba našich hradov.) plného úzkych modrobielych uličiek. Na jednej z brán prebieha práve rekonštrukcia. Do výšky asi 10 metrov sú postavené len trubky lešenia. Žiadne rebríky ani dosky na státie. Robotník sa šplhá po trubkách ako horolezec až úplne hore. Celá naša skupinka ho pozoruje so zatajeným dychom a len čakáme kedy spadne. Má v tom prax. Nestalo sa. Pokračujeme farebnými uličkami až k výhľadu na prístav a oceán.
Vyhladli sme. Vilo nás vedie do krásne zdobenej, luxusnej a na miestne pomery drahej reštiky pri trhoviskách. Sme tu sami. Najznámejšie jedlá marockej kuchyne sú tajine, kuskus a polievka harira. Na pitie je najobľúbenejšia berberská whisky. Tajine je každé jedlo, ktoré sa pripravuje dusením v tajinovej miske. Zvyčajne kuracie alebo baranie mäso so zeleninou a ovocím podávaný s marockým chlebom. Kuskus sa pripravuje z pšeničnej krupice a používa sa ako príloha k mäsitým aj vegetariánskym jedlám. Harira je hustá cícerová polievka s ryžou, paradajkami, zahustená múkou a vajciami podávaná hlavne počas ramadánu. Berberská whisky nie je žiaden alkohol, ale strašne presladený horúci mätový čaj. Objednávam si hariru (25DH), kurací tajine s citrónom (90DH) a berberskú whisky (10DH). Na jedlo čakáme vyše hodinu. Toľko ľudí naraz tu ešte asi nemali. Polievka výborná, kuracie mäsko mäkkučké ako pavučinka, skvele vychutené. Len trošku málo za toľko peňazí. Whisky sa berie ako pitie v spoločnosti, podobne ako u nás káva, čaj, pivo. Alkohol je zakázaný. Bežne vidno na uliciach ako muži sedia v podnikoch alebo na terasách pri malých pohárikoch. Mätového čaju. Pýtame si účet. Čašník zabudol zaúčtovať polievky. Spokojne mu zaplatíme a odchádzame. Aj tak na takú tržbu budú ešte dlho spomínať.
Vraciame sa do kasbahu cez trhy a väčšina ľudí sa pri pohľade na mňa ako držím foťák v rukách otočí chrbtom. Ženy si zakrývajú tvár šatkami alebo rukami, chlapi otočia hlavu alebo tí temperamentnejší ma okríknu nejakou arabskou hatlaninou so zdvihnutým ukazovákom. Pokiaľ sme pre dotyčného úplne neznámi ľudia, môžeme očakávať takéto reakcie. Ale stačí ak niečo nakúpime alebo prejavíme záujem a už sa foteniu nebráni. Nie všetci sú rovnakí. Hlavne starší ľudia z vidieku môžu fotenie považovať za kradnutie ich duše. Neoplatí sa zbytočne provokovať. V kasbahu na ulici sedí na stoličkách partia chlapov a hrajú dámu. Slušne sa opýtam, či sa môžme pozerať. Dostanem usmievavú odpoveď yes. Na otázku "what is the name of this game?"som dostal znova vysmiatu odpoveď od ucha k uchu. "Yes!" Po ceste k autobusu sa zastavujeme u predavača čerstvo odštavených pomarančov. Za 6DH nám naplní pol litra vrátane fľaše. Akurát keď sme na rade my, jemu sa minú fľaše. Niekam odbehne. Čakáme. Zrazu počujeme rachot padajúcich plastových fliaš na asfalt. Otočíme sa a vidíme ako predavač sedí na streche oproti a zhadzuje fľaše na zem. Potom zoskočí na plot a zlezie dole. Fľaše vyumýva vo vode v sude pri svojom stánku a naleje nám čerstvú pomarančovú šťavu. Platíme a odchádzame na autobus do kempu.
Beriem plavky. 15 minút odtiaľ je krásna piesočnatá pláž s obrovskými vlnami. Idú s nami aj Katka s Mirkou a rozprávajú ako si v medine našli vlastného sprievodcu. Všetko sa to začalo jeho vetou “I like your shoes“. Vodil ich po meste, zobral do reštiky na tajine za 25DH a potom k sebe domov, kde mal akurát bratranca a plný stôl hašu na predaj. Zrazu sa úplne nečakane objavil na pláži pri Atlantiku. Všetci sme sa zoznámili a dohodli, že nás o deviatej počká pri kempe. Tak aj bolo. Simo neprišiel sám. Zdravíme sa aj s jeho bratrancom, ktorého všetci prezývajú Bob Marley. Obaja vedia plynule komunikovať v Arabčine, Berberčine, Francúzštine, Angličtine, Španielčine, Taliančine a Nemčine. Neskutočné. Ideme do lokálnej reštiky. Dohadujeme sa na tajine, ale pre všetkých deviatich bude hotový až o hodinu. Zatiaľ zájdeme do neďalekej cukrárne.
Tajine sa nesie na 3 veľkých panviciach, kopec chrumkavého marockého chleba. Jeden z najlepších aké som v Maroku jedol. Dievčatá začnú mávať s domácou slivovicou a všetci si myslíme, že moslimovia po dvoch pohárikoch odpadnú na zem. Na pláži skrytí pred zrakmi ostatných moslimov v tme ich pokúšame. Bob si odpáli haš a do Sima sa leje slivka ako do studne. Katka sa chce voziť na oslíkovi a Simo jej to s radosťou vybaví. Matúš všetko dokumentuje. Po jazde Simo dohaduje cenu s majiteľom osla na 20DH, ale ten chce z turistov vyžmýkať viac a hovorí Simovi “tell that bitch to pay more“. Rozum pálenka Simo to len tak nenechá a začne sa za Katku biť. Kopačky, boxerky na všetky strany jedna radosť. Hneď sa do Sima púšťajú asi všetci pätnásti z okolia. Postavia sa okolo neho do kruhu a kopú ho na zemi. Bitka sa presúva nebezpečne blízko k nám, tak radšej utekáme do neďalekého kempu. Dievčatá sa skrývajú do stanov. Neskôr prichádza tackajúci sa Simo a vysvetľuje čo sa stalo. Je mu to veľmi ľúto, ale už sa teší na naše zajtrajšie stretnutie v Casablance. Vraj vie aké to je byť v cudzej krajine a nepoznať tu nikoho. Prebehne nám mráz po chrbte a ideme spať.
6.deň- Maroko (Casablanca, Marrakech)
Z Rabatu do Casablancy vedie diaľnica. Krajina výrazne mení svoj charakter. O necelé 2 hodiny prechádzame ekonomickým centrom krajiny - trojmiliónovým moderným veľkomestom Casablanca. Ešte pred 100 rokmi malo len 12 000 obyvateľov.
Smerujeme k 2. najväčšej mešite na svete. Väčšia je už len tá v Mekke. Takmer polovica mešity je vybudovaná na Atlantiku, ktorý sa dá vidieť cez gigantickú sklenenú podlahu. Bohužiaľ, prístupná je len pre kráľovskú rodinu. Architekti sa inšpirovali veršami Koránu, kde stojí, že “Boží trón bol vybudovaný na vode”. Dovnútra sa zmestí 25 000 veriacich a vonku ďalších 80 000. Jej minaret s výškou 210 metrov je najvyšší na svete. Mešita sa stavala od roku 1986 a cieľom bolo ju dostavať na 60te narodeniny bývalého kráľa Hassana II. Stavba sa predĺžila až do roku 1993. Za 7 rokov na nej pracovalo takmer desaťtisíc robotníkov. Je postavená aby odolala zemetraseniu, má odsúvaciu strechu, vyhrievaciu podlahu a elektrické dvere. V noci svieti laser z minaretu smerom k Mekke. Platím študentské vstupné 60DH, v ktorého cene je hodinový sprievod v Angličtine. Pred vstupom do mešity dostáva každý z nás igelitovú tašku na topánky. Sme v jednej z dvoch mešít prístupných pre neveriacich v celom Maroku. Návšteva vo mne zanechala veľmi silný dojem.
Islam. Názov tohto náboženstva je odvodený od slovného základu “salam”, čo znamená mier. Vychádza z kresťanstva a judaizmu. Jeho zakladateľom je prorok Mohamed. Existuje jediný Boh, po Arabsky Allah, a treba sa mu úplne odovzdať. Táto odovzdanosť do božej vôle sa nazýva islam a ten, kto sa Allahovi takto odovzdal, je moslim. Veria v Boží súd, ktorého výsledkom je buď večná blaženosť v raji alebo večné muky v pekle. Len bojovníci, ktorí padli za vieru vo svätej vojne, idú do raja priamo. Pre moslimov nie je islam len náboženstvom, ale spôsobom života. Nemoslimovia majú vstup zakázaný do väčšiny mešít, cintorínov a kúpeľov.
Islam je postavený na piatich pilieroch:
-
Vyznanie viery – Niet iného boha okrem Allaha a Mohamed je posol Boží.
-
Modlitba – Moslimovia sa modlia 5x denne (pri východe slnka, ráno, na obed, poobede a pri západe slnka) na koberčekoch otočení k Mekke. Modlitby ohlasuje muezín svojím spevom z veže mešity (minaretu).
-
Ramadán – Od východu do západu slnka sa moslimovia musia zdržať jedenia, pitia, fajčenia, pohlavného styku a iných radostí. Pôst sa dodržiava počas deviateho mesiaca lunárneho kalendára po dobu 29 až 30 dní. Výnimky ako deti, tehotné ženy a chorí nemusia pôstiť.
-
Almužna – Moslimovia sú povinní podporovať ľudí, ktorí sú v núdzi, či sú to siroty, vdovy, chorí alebo žobráci. Na týchto ľudí pozerajú ako na obete z núdze, ktorú priniesol život a preto sa treba s nimi podeliť.
-
Púť do Mekky – Každý správny moslim by mal aspoň raz za život absolvovať púť do Mekky. Tento pilier ako jediný nie je povinný.
|
Duchovne osvietení nastupujeme do autobusu smerom na Marrakech. 13km od mesta zastavujeme v kempe Ferdaous. Kopec stromov, chládku, normálne záchody a sprchy. Staviame stany a pomedzi nás sa prechádzajú hrdé pávy a túlavé mačky. Je 19:00, vonku príjemných 38C a pred nami nočný Marrakech. V zmenárni v meste rýchlo mením eurá pri kurze 1€ = 11,2DH, pýtam sa Vila na názov kempu a utekám nasávať atmosféru na jedno z najrušnejších námestí sveta Djemaa el Fna. Dnes večer tu plánujem ostať dlho. Námestie sa začína plniť už okolo obeda a večer je tu tak rušno, že je problém ním vôbec prejsť z jednej strany na druhú. Kuchári, rozprávači príbehov, zaklínači hadov, veštice z kariet, ženy s henou, holiči s kúskom zrkadla a ostrou britvou, brušné tanečnice, akrobati, cvičené opice, tancujúce ženy so sliepkami na hlave, predavači hašišu. A tak to tu vyzerá každý deň až do neskorej noci. Stmieva sa a nad námestím sa valí kúdol dymu. Kuchári varia ako o život. S Andrejom nás zastavuje mladý chalan a láka nás do reštaurácie v ktorej pracuje. Hovoríme, že teraz nie. Prídeme neskôr, nie sme hladní. Keď odchádzame nezabudne sa nás opýtať, či nechceme haš. "Good price, good quality, only for you, my friend!" Vidíme sa neskôr.
Na každom kroku sú stánky s pomarančami (3DH/3dcl), limetkami (10DH/3dcl) a grepmi (15DH/3dcl). Sme závislí. Tento večer padlo za obeť asi 2 litre pomarančovej štavy na hlavu plus nejaké limetky a grepy. Motáme sa po trhoch, skúšame moslimské čiapočky, ovoniavame korenia od výmyslu sveta, ktoré tu predávajú na kilá. Každý nás láka do svojho obchodu. "Come and see my shop, my friend!" Neskôr my friend. Každý na každého huláka, predavači chcú vykričať svoju bezkonkurenčnú ponuku do davu ľudí pred sebou. Fotím stánky s tovarom a predavačmi. Predavač na mňa vyskočí aby som to nerobil, radšej mám odfotiť len jeho stánok s jeho tovarom. Potom je už spokojný. Na rozlúčku vyčaruje úsmev od ucha k uchu a utrúsi “welcome to Marrakech, my friend!”. Muži sa bežne držia na ulici spolu za ruky. Sú teplí ? Nie. Je to na znak toho, že sú veľmi dobrí kamaráti. Zhromažďuje sa okolo nás skupina chalanov a spustia na nás niečo po Francúzsky. "Je ne parle pas français". Žiaden problém. Perfektnou angličtinou vyzvedajú odkiaľ sme a ako sa nám páči Maroko. Samozvaní sprievodci. Snažia sa nám nakecať, že sme zablúdili a len s ich pomocou sa dokážeme vymotať z tohto blúdiska ulíc. Pár drobných dirhamov nás nezabije. Chceme ochutnať opuncie – plody kaktusov. Chalani nás vedú k najbližšiemu stánku. Beriem 10 kusov, každý za 1DH. Ešte viac nás to navnadilo na pevnú stravu. Ideme do centra diania. Zbavujeme sa sprievodu, sme o pár mincí ľahší. Dávame si pečenú baraninu na špízoch, marocký chlieb, marocký šalát (paradajky a uhorky vo zvláštnom náleve), olivy a nejakú červenú omáčku. S plnými bruchami robíme ďalšie kolečko po trhu a stretávame chalana, ktorý nás volal na večeru ako prvý. Už sme jedli. Chyba. Hádka na život a na smrť vyvrcholila pozdravom “see you, maybe in next life”. Naučili sme sa novú vec. Nikdy nikomu nič nesľubovať, ale radšej odmietnuť. Zarazení a prekvapení sa predierame davom. Za ruky nás ťahajú malé deti, ktoré predávaju papierové hygienické vreckovky. Sú to žobráci, ktorých sem posielajú rodičia miesto školy. To isté sme zažili aj doobeda o 3 dni neskôr. Keď nezaberie ťahanie za ruky, začínajú štípať za kožu, tľapkať nám po hlavách a dookola omieľať “Monsieur! Dirhams! Merci!” Nebudeme to podporovať. Pri ďalšom z nespočetných pomarančových džúsov nás prosí stará žena s malým dieťaťom uviazaným na chrbte o drobné. Podľa vzoru islamu jej dávame pár dirhamov. Zamumle niečo o Allahovi a odchádza.
Z každej strany sa ozýva “Haš ? Haš ?” Oukej. Pristúpime na ich hru. Áno, čo ponúkaš ? "Give me your hand, my friend". Podáme si ruku ako starí kamaráti a už mám kocku hašu v ruke. Chalan ustúpi ďalej a s Andrejom si ju prezeráme. Môže mať asi tak 5 gramov. Po chvílke príde chalan, znova si podáme ruky a vraví, že za 800DH je naša. Ha ha. Neskôr zisťujeme, že je to možno 50 násobok ceny, za ktorú ju majú oni. Pobavili sme sa, ďakujeme a odchádzame. Ďalších odháňame slovami heš heš.
Chceme si sadnúť na terasu s výhľadom na celé Djemaa el Fna a vychutnávať celý ten organizovaný chaos zhora pri pohári berberskej whisky. Dopravné pravidlá sú vzdialené tým európskym a všetko sa rieši s úsmevom. Nikdy nie je ani tá najbočnejšia ulička taká úzka a plná ľudí, aby sa tam nezmestili ešte aspoň traja motorkári. Je zaujímavé, že nikdy sa nikomu nič nestane. Cez cestu sa prechádza štýlom idem, kde chcem. Motorky a autá sa nám jednoducho vyhnú. Žiaden problém. Andrej píše smsku Vilovi. Všetko OK, do kempu prídeme taxíkom. Na námestí sa fotíme s predavačmi vody. Nasadia nám klobúky na hlavy a zvonia. Dostanú od nás zopár dirhamov. Nepotrebujeme aby sa s nami na naháňačku hrali okrem deciek s vreckovkami aj vyzváňajúci vodári.
Je pol druhej nad ránom. Ideme na taxi. Taxameter nemá žiaden, cena sa dohaduje vopred. Camping Ferdaous, "do you know where it is?", "Yes, my friend!" Vezme nás tam za 150DH, zjednávame na stovku za oboch. Nižšie sa mu už ísť nechce. Vyhovára sa na tmu a že je už veľa hodín. Nasadáme obaja dozadu. Pokus o konverzáciu skončil neúspešne. Po otázke "how many years do you work as taxi driver?" sme dostali odpoveď "sixteen and double zero". Po 10 minútach sme vyšli z blúdiska mesta a potom to prišlo. “Eeeh.. monsieur, where is your camping?” Rana pod pás. Zajtra vstávame o 4:30, chystáme sa na dvojdňový trek na najvyšší vrch severnej Afriky. Máme necelé 3 hodiny času a my blúdime autom po Marrakechi a ani netušíme, kde bývame. Lovím v pamäti. Je to cestou na Casablancu, na ľavej strane. V tom taxikár zamumle niečo v zmysle, že asi vie kde to je a pridá plyn. Ideme už dobrých 25 minút, keď sa po ľavej strane mihne náš kemp. "There it is!" Vykríkneme. Taxikár sa otočí na neďalekom kruháči a zaparkuje pred kempom. Obráti sa, rukou nám stiahne okná, vystrčí ju vonku a tak nám otvorí kľučkou dvere na aute. Platíme stovku. "Good luck my friends!" Dnes sme pojedli kadečo. Otvárame každý svoju medicínu. Becherovka, domáca slivka. Ponúkame sa navzájom. Zaspávame.
7.deň – Maroko (Asni, Imlil, Jabal Toubkal)
Balím si stan, spacák, karimatku, teplejšie oblečenie a jedlo na 2 dni. 2 hodiny južne od Marrakechu je mestečko Asni. Vilo ide zháňať dobytčiaky (nákladné autá, v ktorých sa preváža dobytok). Za 10DH na osobu nás prevezú do 30 minút vzdialeného Imlilu (1740 m.n.m.), odkiaľ sa začína trek na najvyššiu horu pohoria Atlas, Maroka a celej severnej Afriky – Jabal Toubkal (4167 m.n.m.). Začíname v malom zalesnenom údolí. Ďalej už len úzkou cestičkou po vyprahnutých skalnatých horách. Za poplatok 50DH sa dá prenajať oslík na prevoz batožiny až po chatu Mouflon (3207 m.n.m.). Na prvých kilometroch majú popri ceste rozložené svoje stánky predavači pomarančov. 3dcl za 10DH. Vysokohorská prirážka. Po 2 hodinách zastavujeme nabrať sily v maličkej dedinke niekde uprostred cesty k chate. V tejto dedine je pánom Mohamed, ktorý si nás ako hostí v jeho dedine hneď uctil pohárom mätového čaju. Cítime sa veľmi príjemne. Dávame mu aspoň pár dirhamov na prilepšenie a ďakujeme za pohostinnosť. Posedíme pol hodinku a poberáme sa ďalej. S Mirkou, Katkou a Andrejom trochu zaostávame a robíme prestávky pri každej veľkej skale. Katka nasadzuje svoje tempo a necháva nás za sebou.
Zmrkáka sa a začína pršať. Môj pôvodný plán stanovať vonku v sedle pri chate sa rozplynul. Celí mokrí prichádzame po necelých 6 hodinách konečne do nášho cieľa pre dnešný deň. Môžme prespať na chate za 60DH. Delíme sa na dve izby, na každej 20 ľudí. Zhodím veci a hneď si idem dať niečo teplé pod zub. Harira, omeleta a asi 4 poháre whisky. Tej berberskej. Chatár najprv na mňa pozeral ako na čudáka, ale keď zistil, že si robím srandu a myslím tú berberskú, hneď som bol my friend s úsmevom až po uši. Po jedle sprcha a potom relax na gauči s vankúšmi na chodbe pred izbami. S Katkou a Mirkou sa dezinfikujeme Andrejovou domácou medecínou. O ôsmej večer je stretávka. Vilo zisťuje účasť na zajtrajší výstup. Všetkých 41 ľudí. Extrémisti Marek a Maroš už dávno vyrazili a plánujú hore nocovať. Ideme spať aj my.
8.deň – Maroko (Jabal Toubkal)
4 hodiny ráno. Izbou sa ozýva vyzváňanie budíkov na telefónoch. Vyhádžem z batohu všetky zbytočnosti a beriem len najnutnejšie veci. Každé kilo na váhe v takej výške znamená veľa. Trekové boty a kraťasy na nohách (vždy mi je na nohách zima len na chodidlá, ostatné je vpohode), triko, mikina, vetrovka a čelovka na hlave. V batohu fľaša vody, keksy, chlieb a foťák. 5 hodín. Vonku tma ako v rohu. Je počuť len hlasy a vidieť o niečo viac ako 30 svetielok. Katka dostala výškovú chorobu a Mirka s ňou ostala. Ďalších pár ľudí to isté. Vyrážame.
Vilo nás vedie cez potok za chatou na nejaké obrovské skaly. Štveráme sa nevieme kam. Každý má viditeľnosť s čelovkou len pár metrov okolo. Niet času sa obzerať. Tempo je pomerne svižné. Po 20 minútach lozenia sa začne na nás hnevať Allah. Spustí sa poriadny lejak s krupobitím a zdvihne sa vietor tak, že mám problémy udržať rovnováhu. Čakáme pri skale asi 10 minút, veď to je len prehánka, nahovárame si. Krupobitie naberá na intenzite a vietor duje ako o život. Napršalo mi do topánok, kraťasy mám úplne mokré, vetrovku, batoh a vlasy tiež. Chlad umocňuje silný vietor a východ slnka je v nedohľadne. Nie sme až tak ďaleko od chaty. Kto sa chce vrátiť ? Ostalo nás 16 odhodlaných. Mám 100 chutí to vzdať. Pokračujeme. Okolo siedmej sa pomaly rozvidnieva. Aspoň jedna pozitívna vec. Vypíname čelovky. Stúpame niekam do hmly po šmykľavej šotoline. Jeden krok vpred, dva kroky vzad. Vzduch je redší a na každých 5 minút chôdze musím 2 minúty stáť. V sedle zažívame vietor v jeho plnej sile. Naokolo sú snehové polia, ale tatranskú guľovačku z minulého leta neplánujem opakovať. Idu mi odmrznúť ruky. Stále sa snažím s nimi hýbať a trochu rozprúdiť stuhnutú krv. Ide to len ťažko. Mám na sebe 3 vrstvy mokrého oblečenia a slnko nie a nie vykuknúť spoza mrakov. V tej najväčšej kríze sa predomnou otvorí magický pohľad na železný trojuholník na vrchole Jabal Toubkal. Veľká motivácia. Skladám dole batoh, nemotorne ho rozzipsujem a rukami, ktoré ledva majú v sebe ešte kúsok citu robím fotku. Rýchlo zbalím veci a napredujem k cieľu.
Som hore. 4167 m.n.m. Tí, ktorí prišli skôr mi podávajú ruky a gratulujú. Fotíme sa. Čarovná chvíľa. Vrchol je zahalený v hmle a z výhľadu nemáme nič, ale aj tak to stálo za to. Svojím spôsobom. Výstup trval 4 hodiny a posledný úsek som išiel len podvedome kam ma nohy viedli. Na vrchole sa zdržiavam asi 10 minút. Vyberám z vrecka cukrík, ale sám ho nedokážem otvoriť. Mám príliš roztrasené a necitlivé ruky. Pomáha mi Ala (vyhrala triko ako prvá žena na J.T.) a spolu s ňou a Maťom zostupujeme. Vychádza slnko. Na chvíľu sa zastavujeme v sedle o pár sto metrov nižšie na pekný výhľad na okolité kopce a sedlo. O jedenástej sme na chate. Najprv len pol hodinu ležím vyvalený na gauči a hovorím Katke, Mirke a Andrejovi ako to tam vyzeralo. Smejú sa, že som zhora prd vidiel.
Harira a whisky ma znova postavili na nohy. Pobalím sa a nechávam batoh na chate medzi ostatnými. Urobím oslíkovi radosť. Zostupujeme dole do Imlilu, kde prichádzame okolo 16:00. Samozrejme, na poslednom úseku cesty nám musí znova pršať. Dole v meste som sa oženil. S Katkou stojíme bokom a vyhliadne si nás predavač suvenírov. Ponúka jej nejaké náhrdelníky a náramky, no nechce. Potom predavač ukáže prstom na mňa a pýta sa, či nechce niečo kúpiť jej manžel. Spolu s manželkou sa zasmejeme a pomaly berieme batožinu a nakladáme na prichádzajúce dobytčiaky. Už sa tešíme na náš autobus. Cestu z Asni do kempu pri Marrakechi skoro celú prespíme.
V kempe otvárame španielske vínko a trochu oslavujeme. Každý je unavený. Stan sa mi stavať nechce. Spím len na karimatke prikrytý spacákom. Žerú ma dotieravé muchy.
9.deň – Maroko (Marrakech)
Budím sa na trúbenie pávov. Otvorím oči a tie potvory vylizujú posledné kvapky vína z môjho pohára. Naťahujem sa po foťák a to ich trochu odplaší. Do Marrakechu odchádzame až o jedenástej. Mám kopec času dobiť si všetky baterky, dať si sprchu a zbaliť sa.
V meste je minimálne 40C. Najprv si ideme pozrieť palác El Badi, z ktorého hradieb vidno stovky satelitov na každom dome v Marrakechi. Po prehliadke máme voľno. S Andrejom ideme na raňajkové menu do reštiky blízko Djemaa el Fna. Marocký chlieb a placky, kanvica s whisky, pohár čerstvo odšťavených pomarančov a 3 misky s olivovým olejom, medom a čokoládou s orieškami. Nevládzeme to pojesť. Platíme 50DH a odchádzame ku kutubijskej mešite stretnúť sa so zvyškom. Prichádzame ku hrobkám Saadskej dynastie, ktoré máme dohodnuté na 14:00. Sme tu presne. Nechcú nás pustiť dnu. Vraj sme tu o hodinu skôr. Včera v noci sa začal ramadán a čas sa posúval o hodinu dozadu. Zmena plánov. Hneď oproti cez ulicu Vilo dohaduje stretnutie v obchode s koreninami, liečivými bylinkami, mastičkami a vodičkami. Môžme prísť aj skôr. Máme prednášku aj s názornými ukážkami na každom z nás. Na konci si môžme niečo kúpiť, alebo poradiť sa o rôznych chorobách a vhodných bylinkách na ich liečenie.
Pred lekárňou sme svedkami nehody, keď taxikár zrazí cyklistu. Cyklistovi odpadne predné koleso, ale inak sa nikomu nič nestane. Všetko sa rieši s úsmevom, akoby sa nič nestalo. Účastníci nehody sa lúčia a každý ide svojou cestou. Cyklista pešo.
Po prehliadke mauzólea dostávame so Števom nápad voziť sa na miestnej MHD. Pripájajú sa aj Andrej s Marekom. Prichádzame na zastávku pri parku pri Djemaa el Fna a pozorujeme domácich. Nastupuje sa len cez predné dvere. Niektorí dávajú šoférovi peniaze a niektorí kartu. Kartu nemáme, po Arabsky ani Francúzsky nikto z nás nevie. Mám plán. Vyhrabem z peňaženky mincu najvyššej hodnoty. 10 dirhamov. Bez slova ju podám šoférovi a budem čakať, čo sa stane. Autobus číslo 14. Idem na to. Šofér mi bez slova vytlačil lístok a vydal 6,50DH späť. Ostatní ma nasledovali s rovnakým výsledkom. Prejdeme turniketom pri šoférovi a sadáme si dozadu. Nevieme kam ideme. Domáci na nás zazerajú ako na atrakciu. Pre istotu radšej vystupujeme na druhej zastávke, dobrých 10 minút jazdy. Sme niekde pri železničnej stanici. Hľadáme zastávku na opačnej strane cesty. Nikde nič. V diaľke vidíme približujúcu sa štrnástku. Bežíme vedľa nej so vztýčenými palcami. Až potom si všímame, že pred nami je normálna zastávka, kde normálne čakajú všetci normálni ľudia. Zase z nás majú srandu. Tentokrát dávam vodičovi presne 3,50DH a on mi bez slova vytlačí lístok. Vystupujeme o 2 zastávky ďalej pri námestí. Ideme sa najesť do reštiky, kde sme mali s Andrejom to perfektné raňajkové menu. 4x pomarančový džús, 3x baranina na špíze, 1x kurací tajine a za tým zmrzlinový pohár pre všetkých. Máme hodinu času. Ideme sa ešte naposledy pokochať výhľadom na Djemaa el Fna z terasy na poschodí pri pohári berberskej whisky. Čaká nás nočný presun do Dades.
10.deň – Maroko (Dades, Todra)
Cez mikrofón v autobuse nás zobúdza Vilo. Toto musíme vidieť. Hlinené domy postavené na skalách Atlasu a medzi nimi zelená oáza. Robíme japonskú fotoprestávku. Vodiči zastavujú v jednom z mnohých kaňonov, ktorým preteká malá riečka. Čakáme na mikrobusy, ktoré nás prevezú cez kľukaté serpentíny až do tiesňavy Dades. Zoskakujeme zo striech a po vlastných si ju prejdeme celú. Matúš neodolá pokušeniu vyliezť si aspoň kúsok z jednej steny. Späť ideme rovnakou cestou. Prestupujeme do nášho autobusu s krátkou zastávkou pri ďatlovej oáze pri Tinerhire a potom už rovno do kempu Le Soleil v Todre. Mirka predáva Katku za ťavy, ale chudák Berber má len jednu. Napriek tomu jej ponúkne, že môže tu ostať žiť s ním, ak chce. Nechce. Všetkých 43 nás prichádza do nádherného kempu v oáze s bazénom. Sme tu sami. Zložíme veci a hneď skáčeme do vody. Pohodička.
Zmráka sa a začína pršať. Striedavo prší asi 2 hodiny. S Katkou a Mirkou sa chceme prejsť po oáze. Pridávajú sa k nám aj Slávka a Peťa s Ondrom. Netrvá dlho a už máme spoločnosť. Berberského sprievodcu Mustafu. Pohodový chalan, ktorý nás previedol kľukatými cestičkami oázy, prebrodil s nami riečku a zaviedol nás do zrúcanín starého mesta s výhľadom na celú palmáriu. Potom nás zaviedol na pohárik mätového čaju a ponúkol ďatlami. Len pre nás. Pre neho je ramadán. Vezme nás ešte do miestnych potravín. Kupujem fľašu figového džúsu, dievčatá nejaké konzervy a náušnice. Vonku z rozhlasu sa začne ozývať ulicami Allah akbar a spevy muezínov oznamujúce koniec dnešného pôstu. Katka sa nevie rozhodnúť, ktoré náušnice sú krajšie a predavača z nej ide od hladu a smädu poraziť. Pomáham jej vybrať si a odchádzame do kempu. Hneď po nás predavač zatvára obchod a beží niekam pomedzi domy. Sprievodcovi sa skladáme šiesti dokopy po 50DH a prepúšťame ho, nech aj on chudák sa ide konečne najesť.
Večer do kempu prichádzajú Berberi a predvádzajú svoje bubnové umenie. Pomaly sa presúvame na strechu budovy, kde budeme dnes spať. Stan sa mi znova nechce rozkladať a nie som sám. Hore vyberáme karimatky, otvárame vínka, tatranský čaj a iné chuťovky. Po akcii sa nám s Katkou ešte nechce ísť spať. Vilo aj so šoférmi sú ešte hore. Ideme za vedúcim so zámienkou, že sme si niečo nechali v autobuse a či by šoféri neboli takí dobrí a na chvíľočku neotvorili dvere. Nie je problém. Katka vyberá domácu slivku a dáva každému ochutnať. My sme na oplátku pozvaní na ochutnávku 3 litrovej krabicovej Jelcin vodky s kohútikom na čapovanie z duty free za 3,80€. Miro a Vlado nás po chvíli opúšťajú. Zajtra musia šoférovať. S Vilom sedíme do štvrtej. Veľmi príjemné a zaujímavé posedenie.
11.deň – Maroko (Todra, Erfoud, Erg Chebbi)
Musíme si zbaliť veci na 2 dni na Saharu. Kraťasy, triko, opaľovací krém, spacák a veľa vody. 10 minút jazdy autobusom z kempu je kaňon Todra. V najužšej časti má len 10 metrov a výšku stien z oboch strán až 160 metrov. Za ním v údolí je maličká oáza. Keď si ju fotím pribehne ku mne pastier kôz vzdialený asi 200 metrov a pýta peniaze za to, že som vraj fotil jeho kozy. Zabudni na to. Keby nepovedal, tak si tu ani žiadne kozy nevšimnem. Len sa usmievam a pomaly sa poberám k autobusu.
Erfoud. Liter benzínu tu stojí 7DH (20sk). Na benzínke nás už čakajú jeepy. 6x Toyota Landcruiser a 2x Range Rover Defender. Posádku nášho Defenderu tvoria okrem mňa ešte Maroš, Marek, Andrej, Peťa s Ondrom a berberský šofér Mohamed. Aby cestou nebolo ticho, žiadame Mohameda nech pustí rádio. Zapne ho, vyberie kazetu, 2x pobúcha o volant a oklepe od piesku, založí naspäť a spustí. Tento rituál sa opakuje asi 5x kým prídeme do kasbahu v púštnej oblasti Erg Chebbi. Za mestom všetci vysadáme na strechu jeepu a Mohamed sa s nami vôbec nemazná. Uháňa vyprahnutou krajinou s nami na streche 80-100km/h. Zrazu za jazdy vo vysokej rýchlosti otvorí dvere a vystúpi vonku na bočnú rímsu auta. Jednou rukou drží volant a druhou nám kýve. Aj keď má tvár celú zahalenú, vidno mu na očiach, že sa smeje.
Erg Chebbi. Obrovské oranžové pieskové duny sú pár krokov od kasbahu, kde budeme dnes spať. Hneď pri vchode sú zaparkované ťavy, teraz už aj naše jeepy. Na uvítanie dostáva každý pohár berberskej whisky a oriešky. Pijeme do dna a ako malé deti sa rozbehneme do toho obrovského pieskoviska. Vilo požičal snowboard a lyže. Spúšťame sa až do noci. Škoda, že tu nie sú vleky.
Po západe slnka nám týto ľudia púšte pripravili nezabudnuteľnú hostinu. Celý deň nemohli vypiť ani kvapku vody. Na Sahare. Počas ramadánu sa snažia cez deň spať a v noci byť hore, aby mohli zvládnuť pôst v takých extrémnych teplotách. Teraz hodujeme. Najprv úžasná harira, potom najlepší tajine aký som v Maroku jedol a za ním veľký tanier plný melónov. Paráda. Po výdatnej večeri nezaškodí sa trošku rozhýbať a domáci nám predvádzajú kačacie tance v rytme bubnov. Hraje aj mladý chalan, ktorý nás šokuje svojim tričkom s logom politickej strany SDKÚ. Bavia sa všetci. Neopakovateľná atmosféra. Neskôr sa nám prihovorí mladý Berber vo veku okolo 25 rokov. Ovláda 5 jazykov. Nikdy neochodil do školy. Načo ? Všetko, čo potrebuje k životu má okolo seba. Púšť a ľudia. Pre nás ťažko pochopiteľné.
V noci na Sahare vidno každú hviezdu tak silno, akoby bola vzdialená na dotyk ruky. Spať môžme vnútri kasbahu, kde je strašne horúco, alebo na jeho streche. So Števom sa nám nepozdáva ani jedno ani druhé. Berieme spacáky, čelovky, vodu a slnečné okuliare. Odchádzame do púšte. Vonku je menšia piesočná búrka a bez okuliarí sa vôbec nedá pozerať. Rozkladáme sa na vrchole jednej z prvých dún. Števo robí pamätnú fotku s mobilom a so slnečnými okuliarmi na očiach zaliezame do spacákov. Dobrú noc.
12.deň – Maroko (Erg Chebbi, Merzouga, Erfoud)
Ráno sa zobúdzame o takmer 2 metre nižšie, ako sme zaspávali večer. Zapíname čelovky, vyhrabávame vodu a vysypávame piesok zo spacákov. Je tma a chladno. Pred nami počujeme kroky a nejaké čudné zvuky. Zastaneme a nehýbeme sa. Prekvapene sa na seba pozrieme a urobíme pár krokov vpred. Ťava. Idem si ešte ľahnúť na múrik pred vchodom. Ostatní sa pomaly pripravujú na hodinový výlet na ťavách za východom slnka (120DH). Mne to už financie nedovolia, tak ostávam tu.
Zobúdzam sa až na ich príchod. Je zamračené. Prd videli. Presne ako ja na Jabal Toubkal. Ideme na raňajky za 30DH v rovnakom štýle, ako tie v Marrakechi. Potom celé doobeda lozíme a skáčeme po dunách. Snowboardujeme 20km od hraníc s Alžírskom až do poslednej minúty.
Naskakujeme na strechy jeepov smerom k Merzouge, kde nám Berberi predstavujú ručne tkané koberce a ponúkajú ich na predaj. Ceny zodpovedajú kvalite. Po príjazde do Erfoudu máme necelú hodinu času do odchodu smerom na Fes. Teplomer ukazuje 44C. Po krátkej prehliadke dieľne, kde sa spracúvavajú fosílie, ideme s Mirkou a Katkou hľadať potraviny. Ujme sa nás chlapec a zavedie nás na trh všetkého možného. Od ďatlí, fíg, olív a melónov až po ovce a staré televízory. Je to tu poriadne divoké. Uprostred trhu stojí ovca so zviazanými nohami. Niet kam utiecť, niet sa kam skryť. Prichádza malý chlapec bez topánok a hladká ju po hlave. Hneď vedľa na háku visí ďalšia ovca. Z tej trčia len rebrá. Kupujeme melón a ďatle. Zjednávame ceny. Na vedľajšom stánku medzi ďatlami spí predavač. Ponáhľame sa do autobusu a všetky deti z okolia idú s nami. Pýtajú bonbon a dirhamy. Dávame zopár mincí nášmu sprievodcovi po trhu a nastupujeme. Deti nás ťahajú za ruky von.
Najbližšia krátka nákupná prestávka je až v meste Midelt na trhoviskách. Kupujeme chleby, lebo tie vraj v kempe nedostať. Na trhu ochutnávam figy a olivy pred zrakmi domácich. Chyba. Predavač mi pošepká do ucha, že je ramadán a netreba zbytočne provokovať. Rešpektujem. Beriem po jednej fige a ďatli a ochutnávam až pri autobuse.
20km severne je kemping Timnay, ktorý vedú Maročania spolu s Belgičanmi. Je tu dostať aj alkohol. Postavíme stany a ideme sa pozrieť do reštaurácie. Je už 21 hodín. Na Števovu otázku “do you still cook?” zareaguje čašník vybratím dvoch fliaš Coca Coly z chladničky a otvorí ich. Situáciu zachraňuje Zuzka so svojimi znalosťami Francúzštiny.
13.deň – Maroko (Fes)
Kým ráno Karel a Karel naložia všetky veci do autobusu, hrajeme s Vilom petanque. Má takú kufríkovú prenosnú verziu za 2€ z Francúzska. Nastupujeme a ťaháme na Fes s dvoma zastávkami po ceste. Prvá pri vulkanickom jazere Sidi Ali a druhá pri krotkých makakoch v cédrových lesoch, ktoré nám berú z rúk kúsky chleba.
Pomaly sa posúvame v obrovskej zápche. Autobus zastavuje pri Bab Boudjeloud, vstupnej bráne do mediny. Je tu neuveriteľná spleť 9400 uličiek a stratiť sa je veľmi jednoduché. Mapa centra neexistuje. Ešte sa nikomu nepodarilo zakresliť všetky ulice na papier. Vilo zháňa sprievodcu. Vnucuje sa mu nejaký chalan, ktorý sa vydáva za oficiálneho sprievodcu, ale nemá o tom žiaden doklad. Vilo nesúhlasí, a tak ho úprimne vyfuckuje. Predavač v stánku s občerstvením mu odporučí certifikovaného sprievodcu, ktorý po chvíli prichádza. Prechádzame cez blúdisko uličiek plné ľudí. Predavači ponúkajú svoj tovar agresívnejšie ako v iných častiach Maroka. Každému vravím, že nemám peniaze. A to nie som vôbec ďaleko od pravdy. "No money, no life, my friend!" Vonku je snáď 40C a na trhu bez akéhokoľvek chladenia sa predávajú vajíčka. Okrem nich všetko možné aj nemožné. Živé kohúty, sliepky, holuby a čerstvo odrezané ťavie hlavy, z ktorých ešte kvapká krv. Robíme si prehliadku medersy (škola, kde sa učí korán) a pokračujeme blúdiskom až ku koželužniam (miesto, kde sa farbia kože). Pred vstupom na terasu každý dostáva niekoľko lístkov mäty pod nos. Už na uliciach je strašný smrad, čo bude hore ? Sme v stroji času. Pozeráme sa do stredoveku pod nami. V každom sude je iná farba a každý jeden kúsok kože sa farbí manuálne. Slnko praží, smrad ako v žumpe a tí ľudia dole ručne farbia kože ako pred 500 rokmi. Čumíme na nich z terasy ako v ZOO. Zvláštny pocit.
Odchádzame na exkurziu do hrnčiarne a potom späť do mediny. Sadáme na terasu pri Bab Boudjeloud dávame si kebab, dievčatá šalát. Marek, Maroš a Števo odchádzajú na nákupy na trhy. S Andrejom skúšame kurací kuskus so zeleninou. Nejak mi nezachutil. Je 18:30. Spustia sa sirény a z minaretov sa ozývajú spevy muezínov volajúce k modlitbe (azán). Allah akbar! Plné ulice sú v momente prázdne.
O siedmej odchádzame do kempu Diamant Vert, vzdialeného 5km od Fesu. Po tme staviame stany. Variť si nemusím. Je čas sa trochu zabaviť. Máme posedenie pri vodnej fajke a asi štyroch rôznych domácich nápojoch v plastových fľašiach kolujúcich do kruhu. Dymíme do neskorej noci.
14.deň – Maroko (NP Tazeka, Fes)
3 hodiny na východ od mesta Fes sa nachádza Národný park Tazeka, ktorý ukrýva najhlbšíjaskynný komplex v severnej Afrike. Zostupujeme na dno 300 metrov hlbokej priepasti a odtiaľ už len s čelovkami sa pretláčame niekde štvornožky a niekde až skoro plazením cez úzke otvory v skalách. Po rebríkoch a klzkých drevených lávkach cez jazierka postupujeme ďalej do útrob zeme. V Maroku je chabá hygiena a je len otázkou času kedy niekoho postihnú žalúdočné problémy kvôli vode, ktorej sa vyhnúť nedá. Mne sa to stalo práve dnes. V jaskyni 300 metrov pod zemou v úplnej tme. Zháňam vreckovky. Idem ako posledný a vravím tým pred sebou, nech idú ďalej, že ich dobehnem. Jedna pasca je nastražená pri kvapli mimo chodník. O 15 minút neskôr už aj druhá. Na povrch ideme rovnakou cestou akou sme prišli. Nášlapné míny si nikto nevšíma.
Vo Fese blúdime ulicami. Števo robí veľké nákupy a ja s Marekom ideme s ním ako poradcovia. Korán v Angličtine. Veľmi trefné. Obliečky na vankúš vo farbách a vzoroch islamu. "Môžem urobiť fotku?", "Áno, ale neukazuj to Číňanom. Oni skopírujú všetko!" Odpovie predavač. Ja si chcem ešte raz pozrieť koželužne, tentokrát z inej terasy. Starší muž so mnou kľučkuje ulicami. Pred obchodom sa ma ujme ďalší, ktorý ma vezme na terasu. Popozerám sa po okolí, slnko už zapadá. Som tu trochu neskoro. Ideme dole a po ceste dole schodmi mi ponúka žlté koženné šľapky. Nemám v pláne robiť nákupy. 300DH, good price. Ha Ha. Mám tu ledva tretinu a to mi musí vystačiť ešte na celý zajtrajší deň. Vyvedie ma pred dvere obchodu a pýta peniaze za to, že ma previedol obchodom a ukázal terasu. Dávam mu nejaké drobné. Pred vchodom stojí aj ten starší chlapík, ktorý ma sem zaviedol. Dirhams. Dirhams. Dobre, nech mám od teba pokoj. Zrazu sa ma ujme jeho syn, ktorý mi akože robí sprievodcu, aby som sa dostal od obchodu späť na trh. Ja tam viem ísť aj sám. Nenechá sa odbiť a vkuse niečo melie. Na konci pýta peniaze. Nedám ti. Trafil by som aj sám. Veď sú to možno 2 minúty pešo. Už som tou cestou išiel pred chvíľou. Nedá si povedať a začína s historkami, že jeho rodina hladuje a otec je blázon, ktorý mu nedá ani dirham. Nakoniec ma zlomí. V peňaženke mám posledné 2 mince. 5DH a 10DH. Dávam mu päťku, no on si všimol, že tam mám aj desiatku a začal byť agresívny, že chce desať. Nedám ti. Berieš 5DH, alebo nie ? Zobral a strčil ma do ramena. Ulicou rezonujú slová fucking tourists.
Pripájam sa k Števovi a Marekovi vo vedľajšej uličke na trhoch, ako sme sa dohodli. Pomaly sa tu začíname orientovať. Znova sirény a spev. Ulice sú prázdne. Chceme kúpiť nejaké ovocie, ale teraz nám nikto nič nepredá. Všetci predavači jedia a pijú pri svojich stánkoch. Máme čakať. Berieme na vedomie. O 20 minút neskôr už sme zásobení hroznom, ďatlami, figami, broskyňami a opunciami. Vezieme sa do kempu a opakuje sa včerajší večer.
15.deň – Maroko (Volubilis, Moulay Idriss), Španielsko (Ceuta, Algeciras, Tarifa)
Najubehanejší deň zájazdu sa začína. Ako prvé navštívime pozostatky rímskeho mesta Volubilis. Zrúcaniny ma nikdy veľmi nebrali, tak idem s Katkou trhať opuncie z kaktusov. Chyba. Malilinkaté pichliačiky mám po celých rukách a najbližšie 2 dni budem cítiť pichanie aj pri tom najmenšom pohybe. Idem radšej minúť posledných 40DH, ktoré mám. Nanuk Magnum a 2x chladená citrónová Fanta. Som čistý.
Moulay Idriss je najposvätnejšie mesto celého Maroka. Každý rok sa sem koná púť. Je to niečo ako Mekka pre Maročanov. Žije tu 100% moslimov. Ešte pred 70 rokmi sem mali cudzinci vstup zakázaný. Dnes tu môžu prísť aspoň cez deň. Nemoslimovia majú v meste zakázané prenocovať dodnes. Nachádza sa tu jediný kruhový minaret v celom Maroku. Vilo zháňa miestneho sprievodcu. Prichádza malý dedko, ktorý nás vedie uličkami až na terasu s výhľadom na celé mesto. Pri každom čo i len trochu zníženom mieste po ceste nezabudne pri ňom zastať a každého individuálne upozorniť slovami “watch your head, thank you very much”. Zhora je krásny výhľad. Po chvíli sa už plašíme dole. Fotím okolie. Zrazu ma za rameno chytí starší muž. Prosí ma, aby som odfotil jeho ženu s dieťaťom. S radosťou. Ukazujem im obom fotku na displayi foťáku. Sú šťastní a lúčia sa so mnou. Poprajem veľa šťastia a poberám sa k autobusu.
Ťaháme na sever. Od prístavu Tanger až ku hranici. Je krásne počasie a na druhej strane vidno európsku pevninu s Gibraltárskou skalou. Hranice sú takmer prázdne. Znova vypisujeme tie isté tlačivá. O hodinku vstupujeme do španielskej enklávy. Hodinky pretáčame o 2 hodiny dopredu. Vidíme kresťanský kostol. Aká veľká zmena. O deviatej odchádzame trajektom do Európy. More je pokojné. V Algeciras čakáme kým psy prehľadajú autobus. Nič nenašli. Dobre sme to skryli. Pol hodinu odtiaľ je najjužnejší bod kontinentálnej Európy – mesto Tarifa a náš kemp Rio Jara. Prichádzame v dobrej nálade. “Silence please!!” Ozve sa z vedľajšieho stanu. Kam sme to prišli ? Čo tu robí toľko ľudí ? Vždy sme boli zvyknutí, že sme v kempe sami a všetko je tu len pre nás. V sprchách ide teplá voda a na záchode je toaletný papier. Kultúrny šok.
16.deň – Španielsko (Tarifa, Granada)
Vstávame o deviatej. Ideme s Mirkou, Katkou a Marekom sa prejsť po pláži do Tarify. Fotíme sa pri značke a odtiaľ už len na boso po širokánskych a nekonečne dlhých plážach bez ľudí. Takto to vyzerá ešte ďalších 100km až do Cádiz. V Tarife prosím strážcu záchodov, aby nám spravil spoločnú fotku. ”¿Puede usted hacer una foto?“ Katka ma naučila novú vetu. “Sí, no problema“. Cvak.
O druhej poobede odchádzame do Granady do kempu Maria Eugenia. Kto chce, môže ísť s Vilom do obchodu 3km odtiaľ. Kupujeme čerstvé bagety a Bacardi. Posledný večer v kempe sa môže začať. Vilo prináša víno a k tomu si každý otvára to svoje. Nesmú chýbať ani 2 vodné fajky s jahodovým a jablkovým tabakom. Ani sa nenazdám a je 5 hodín. O hodinu vstávam, idem spať.
17.deň – Španielsko (Granada)
9:30 ráno. Kemp je prázdny. Zaspal som. Budík som si nenastavil a nikým som sa nenechal zobudiť. Idem k autobusu a naivne sa pýtam šoférov, či už naši odišli do mesta. Odišli asi pred 2 hodinami. Radia mi, že neďaleko od kempu je zastávka MHD a bus číslo 4 ma vezme do mesta. Vezmem batoh a idem na to. 500 metrov odtiaľ vidím ako na zastávke stojí autobus. Som na konečnej v štvrti Bobadilla. Skladám anglicko-španielsku vetu a pýtam sa, či ide do centra. "Sí". Platím 1,10€ za lístok a veziem sa. Cestou sledujem značky. Vystupujem asi o pol hodinu niekde v okolí centra Granady. Viem, že naši mali ísť na prehliadku paláca Alhambra. Pýtam sa staršieho pána na zastávke ako sa tam dostanem. V podstate celkom rozumiem čo mi chce povedať, ale ja viem v tom momente reagovať na jeho slová len kývaním hlavy a dookola opakovaním "sí, sí". Je to ďaleko. Mám si ísť kúpiť mapku mesta do novinového stánku. Som ľahší o 1,80€. Už blúdim s mapou.
Po hodine prichádzam k Alhambre. Všade kopec ľudí, ale naši nikde. Asi išli na prehliadku. Lístok stojí 12€. Nekupujem. Už sa mi to neoplatí. Prechádzam sa okolo paláca a hľadám cestičky kam môžem vstúpiť aj bez lístka. Zrazu predomnou stojí Andrej. “Ty si sa tu ako dostal ?“ Prekvapene sa pýta. Tú istú otázku dostanem ešte od ďalších zopár ľudí, ktorých stretnem. Sú roztrúsení po celom komplexe.O chvíľu sa im začína polhodinová prehliadka. Čakám na nich vonku.
S Katkou a Mirkou sa chceme ísť niekam najesť. Celou cestou do mesta nadávajú, že to vôbec nestálo za 12€ a ako mi je dobre, že som zaspal. Aspoň som ušetril. Vyhliadneme si reštiku, kde majú menu so šalátom alebo gazpacciom, paellou alebo špagetami, dezertom a pitím za 9,50€. Konečne plné brucho. Ale ešte chceme zmrzlinu. Mne zachutí tak, že si dávam 2x.
Prichádza štvorka. Rýchlo nahádžem zvyšok zmrzliny do seba. Kupujeme lístky a vystupujeme v Bobadilla. Balíme všetky veci a chystáme sa na nočnú jazdu do Francúzska. Už večer cítim ako ma škrabe v hrdle.
18.deň – Francúzsko (Port Grimaud, Saint-Tropez)
Hneď po zastavení autobusu sme sa s Marekom vybrali rozchodiť nohy do francúzskych Benátok – Port Grimaud. Na námestí sme našli kostolík s možnosťou ísť na jeho strehu na výhliadku. Za 1€. To je pre nás problém. Veď máme posledné drobné a nemáme vôbec čo jesť. Obzeráme sa okolo. Pozerajú sa len asi dvaja starší ľudia na lavičke. Preskakujeme turniket a bežíme hore schodmi. Ten výhľad stál za to.
Do St.Tropez je to asi 7km. V tretine cesty prichádzame k veľkému nákupnému centru. Robím nákup za 70 centov. Bageta, ktorá meria aspoň jeden meter a nejaká Cola v akcii. Sadáme si na múrik pred obchodom a obedujeme. Aspoň trochu nasýtení sa snažíme odchytiť na parkovisku nejaké auto, ktoré ma namierené do St.Tropez. Skúšame to asi 15 minút, ale nikto nás nechce. Musíme sa tam dostať pešo.
Konečne. Obrovské jachty, drahé autá a plné reštaurácie, kde obed stojí niekde aj 100€. Ja mám vo vrecku dvanásť a v batohu ešte polovicu bagety. Za prístavom v širšom centre hrajú starší páni v parku petanque. Hneď vedľa je pizzeria s najlacnejšou pizzou, akú sme tu zatiaľ videli. 11€. Sadáme a večeriame pri francúzskej hudbe. Do Port Grimaud sa nám pešo ísť nechce. Stopujeme pri výjazde z veľkého plateného parkoviska. Nedarí sa. Marek to už chce vzdať. Chce to len čas. O minútku neskôr nám zastavuje mladá kočka na jeepe. Nejde až do Port Grimaud, ale zvezie nás aspoň po nákupné centrum, čo sú dobré 2/3 cesty. Pracuje v St.Tropez v obchode s oblečením a sama priznáva, že je tam šialene draho. Býva v malej dedine asi 20 minút odtiaľ. Doma ju čaká manžel a 2 deti. Klobúk dole. Ja na jej mieste by som takto dvom chalanom nezastavil. Ďakujeme a lúčime sa. Robím ešte krátky nákup za to jedno euro, ktoré mi ostalo. Plechovka Heinekenu. Marek si berie tiež.
Na pláži sa vyvalíme na stoličky, otvoríme pivká a povzdychneme si. Dnes v St.Tropez a zajtra v Bratislave. Život je krutý.
19.deň – Taliansko, Rakúsko, Slovensko (Bratislava)
Krížom cez severné Taliansko až do Rakúska. Raňajková prestávka pri Alpách a hor sa na Bratislavu. Kvôli dopravnej zápche z Viedne do Bratislavy už nestíham vlak do Košíc. Najbližší ide až o 23:47. Vilo nám rozdáva dotazníky ako sme boli spokojní so zájazdom a ako hodnotíme sprievodcu.
Lúčime sa so všetkými. S Katkou a Marekom máme ešte čas.Ideme si zložiť veci do úschovne batožiny na stanicu, odprevadiť Mirku, vybrať peniaze z bankomatu a potom sa dobre najesť. Kuracie prsia s višnovou omáčkou. Delikatesa. Vyprevádzame aj Katku. S Marekom ešte nemáme dosť. Ideme na Obchodnú do Slovak pubu na bryndzové halušky so slaninou a oštiepkom. Prechádzame mestom a trochu mi vytrávi. Neodolám bagete plnenej tuniakom a lososom so zeleninou. Idem prasknúť. Ešte chceme ovocný pohár. Nikde ho nedostaneme. Po deviatej hodine je v Bratislave veľký problém nájsť reštauráciu, kde by varili. Všade nám hovoria, že kuchár tu už nie je, a preto si ovocný pohár nemôžme objednať. Čašníčka nezabudne dodať, že ak chceme niečo na pitie, tak pivo už nečapujú. Jedine fľaškové. To sme kde prišli ? Veď v Maroku by kvôli zákazníkom kuchár otvoril kuchyňu aj o druhej ráno a ešte by ich privítal s úsmevom!
Poberáme sa na stanicu. Kupujem niečo na pitie a časopis zo stánku. Dennú tlač už nemajú, akurát Nový Čas. Môžu si ho nechať. Odchádzame.
20.deň – Slovensko (Bratislava, Košice)
O jednej ráno ma zobudí kontrola cestovných lístkov. Dávam mu môj zľavnený lístok spolu s ISIC kartou. “Pán cestujúci, máte neplatný ISIC, bude to za 300sk“. Bodaj by ťa... Snažím sa ho ukecať možno 20 minút, ale on ma nepočúva a stále si melie svoje. Nemám tu toľko v hotovosti. Dávam mu OP, nech mi pošle domov šek. Vypíše údaje, zavrie dvere do kupé a odchádza. Ešteže mi napadlo opýtať sa, či šekom mi príde pokuta na 300sk. “Nie nie pán cestujúci, šekom dostanete 300 + 800“. Debil. Vyžíva sa v tom. Marek mi požičiava stovku a vyplácam ho.
Nadránom pristúpi do kupé ďalšia študentka a prichádza nová kontrola. Rovnaká situácia s neaktivovaným ISIC na nový školský rok. “Nemáte platný ISIC. Snažte sa vybaviť si to čím skôr. Dovidenia“. Normálny ľudský prístup.
Po viac ako 10 200 kilometroch som doma. Trochu bilancovania na záver:
Zájazd prekonal moje očakávania. Negatívne hodnotím jedine niekedy nečakané výdavky na vstupné a fakultatívne výlety, napríklad ťavy. Myslel som, že okrem jeepov na Sahare, dobytčiakov z Asni do Imlilu a jaskyne je všetko v cene. Po finančnej stránke som mal so sebou 100 dolárov a 150 euro. Hodilo by sa ešte 50 euro naviac. Vtedy by to bolo úplne ideálne. Žiadne suveníry som nekupoval. Tiež by som uvítal viac času stráveného v Moulay Idriss a zažiť večernú atmosféru aj v iných mestách ako len Marrakech (Tú skutočnú sme zažili len my s Andrejom. Náš autobus do kempu odchádzal už o desiatej, práve keď to všetko ešte len začínalo). Na jedenie som mal so sebou 4 sáčkové polievky, 4 sáčkové hotové jedlá, 4 konzervy a nejaké keksy. Jednu konzervu a 2 polievky som priniesol domov. Čas na varenie bol jedine večer a obedovať sme vždy museli niekde vonku v meste. Nie je problém sa najesť na ulici za pár dirhamov. Na nočné presuny autobusom je vždy dobré sa zásobiť nejakým chlebom alebo bagetou s konzervami do príručnej batožiny. Na celý pobyt mi postačila jedna 450ml plynová kartuša tak akurát. Mobilný signál v Maroku je skoro všade. Aj na chate pod Jabal Toubkal. Nie je problém sa skontaktovať s domovom. Určite to nebola moja posledná cesta cez túto CK a s BUBOm počítam aj do budúcna. Už teraz sa medzi nami šíria plány o Škandinávii 2009.
