Vysoké Tatry - Štrbské pleso, Popradské pleso
Vysoké Tatry - Starý Smokovec, Hrebienok, Zamkovského chata, Téryho chata, Priečne sedlo, Zbojnícka chata
Vstávam o 4:30 a rýchlo si pripravujem všetky drobnosti na cestu, ktoré som večer nestihol a odchádzam na autobus. O zastávku nižšie nastúpuje Majo. Vlak do Popradu odchádza o 6:18 a my si konečne sadáme do kupé a vychutnávame krajinu naokolo – presnejšie len prejazd okolo vodnej nádrže Ružín. Nad vodou vidíme vodné pary, v lese hmlu a do toho všetkého ešte východ slnka. Nevieme čo robiť, vlak frčí v plnej rýchlosti okolo a rovnako rýchlo nám uteká z očí aj veľmi pravdepodobná výherná fotka v krajinárskej súťaži.
Do Popradu prichádzame s 10 minútovým meškaním kvôli rekonštrukcii trati. Už sme zmierení s tým, že tatranskú električku nestihneme a ďalšia ide až o hodinu. Lenže vodič električky asi vedel o meškaní vlaku a počkal tam na všetkých, ktorí chcú ísť smerom k Tatrám. Štikáme si lístky a o 3 zastávky neskôr nastupuje revízor, ktorý skontroloval všetkých okrem troch cigánov. Vystupujeme v Starom Smokovci (1010 m.n.m.), kde ideme po zelenej smerom na Hrebienok popri trati. Za jazdu nahor pýtajú 130sk a dole 40sk. Ideme pešo a asi o 20 minút po veľmi jednoduchej ceste sme na Hrebienku. Tu pozemná lanovka fakt nemá význam. Na druhej strane po namáhavej celodennej túre, keď sa niekto ledva drží na nohách, za tých 40sk si s radosťou kúpi lístok do Smokovca. Z Hrebienka (1284 m.n.m.) ideme ďalej ku Bilíkovej chate, kde akurát o pár minút začínala sokoliarska show. Ďalej križujeme nádherné vodopády studeného potoka až ku Zamkovského chate, kde si dávame väčšiu prestávku a vybaľujeme pitie, rožky, klobásu. Trochu sa ochladzuje a naše doslova mokré tričká od potu kvôli ťazkým batohom začínajú nepríjemne chladiť. Rozhodujeme sa vyraziť ďalej a zohriať sa chôdzou na Téryho chatu. Keď prichádzame k poslednému a najťažšiemu úseku výstupu, dávame si prestávku. Ja ešte vybieham pozrieť sa k neďalekému vodopádu a keď prichádzam Majo mi naznačuje, že ten turista vedľa nás má foťák Canon 5D. Obaja ako nadšenci fotografie sa mu prihovárame a skúšame si tú mašinu aj vo vlastných rukách. Raz si takú kúpim.
Konečne prichádzame na Téryho chatu (2015 m.n.m.) a vybavujeme si ubytovanie na jednu noc za cenu 360sk vrátane raňajok. Dostávame miesta na samom vrchu trojposchodových postelí bez rebríka. Skladáme batohy a objednávame si pivo za 50sk s ktorým si sadáme pred chatu s výhľadom na celú Malú studenú dolinu. Začína byť chladno, ideme si po mikinu a vetrovku. Na západ slnka fotíme v okolí piatich spišských plies. Po západe je všade úplná tma. Nikde ani jedno svetlo a tak si ideme ľahnúť. Na vyhriatej izbe s plastovým oknom a výhľadom na celú dolinu bývame ešte s troma Poliakmi. Nastavujem budík na piatu ráno kvôli východu slnka a najlepšiemu svetlu na fotenie.
Budík zvoní o piatej, pozerám von oknom a všetko je ešte v tme. Chvíľu ešte ležíme a o šiestej ideme von. Pri ceste k východu z chaty musíme prekračovať ľudí spiacich na zemi. Vonku je neskutočná zima. Dal som si na seba tričko, mikinu, vetrovku s kapucňou, dlhé nohavice, ale aj to je málo. Niektorí majú na hlave čiapku a rukavice na rukách. Okolo siedmej ideme na raňajky, ktoré sa podávajú od 6:30 do 7:30. Dostávame tanier s maslom, medom a džemom v malých plastových baleniach, syr karička, uvarené vajce, košík s chlebom a veľký hrnček horúceho čaju.
Po jedle sa ideme zbaliť a vyrážame po žltej na Priečne sedlo. Asi po pol hodine vidíme miestami v doline snehové polia a neodoláme pokušeniu chytiť si v tej horúčave sneh. Poslednú časť výstupu na sedlo tvoria reťaze pripevnené o takmer kolmé a hladké steny. Pred reťazami sa zoznamujeme s ďalším fotografom, dávame si dlhšiu pauzu a diskutujeme o fotografii. Výstup na sedlo nie je jednoduchý, ale zase ani veľmi ťažký. Miestami sa chytáme uvoľnených reťazí, ktoré musíme najprv napnúť. Možno ako prví v histórii stojíme na vrchole Priečneho sedla (2352 m.n.m.) s botaskami na nohách. Už nikdy viac. Budúci rok kupujem trekové topánky. Zo sedla je nádherný výhľad na Malú a Veľkú studenú dolinu. Nezdržujeme sa dlho lebo hore je miesto asi pre troch stojacich ľudí. Zostupujeme do Veľkej studenej doliny, kde cestou ku Zbojníckej chate opäť stretávame fotografa spred výstupu na sedlo, s ktorým ideme až na chatu. Po ceste ideme okolo ďalších snežných polí a tentoraz staviame snehuliaka a chvíľku sa aj guľujeme. Je august, slnko páli, chata je už na dohľad a my vidíme na skale svišťa. Každý uvažuje či má vytiahnúť foťák, no urobí tak len Majo. Kým zaostrí do ďiaľky, svišť je už dávno preč.
Prichádzame na Zbojnícku chatu (1960 m.n.m.) a dávame si pivo v plastovom pohári s novou rekordnou cenou 55sk. Posedávame vonku pred chatou a s fotografom si navzájom skúšame objektívy, vymieňame skúsenosti a názory. Ostáva tu aj cez noc,ide si vybaviť ubytovanie a zložiť si veci, kým ja si dávam cesnakovú polievku s chlebom, presnejšie asi 3dcl polievky v plastovej nádobke s dvoma maličkými chlebíkmi za 50sk. Guláš tu stojí 120sk a taktiež aj vyprážaný syr, ktorý si dáva Majo. Lúčime sa s fotografom a pokračujeme v našej ceste po modrej, kde stretávame viacero nosičov s obrovským nákladom na chrbtoch.
Cesta končí na Hrebienku, kde nasadáme na zubačku do Starého Smokovca. V Smokovci kupujeme lístky na tatranskú električku do Popradu, ktorá má ísť asi o 50 minút. Mala meškanie vyše 20 minút a my uz nestihneme vlak do Košíc. V Poprade sme si kupovali lístky takmer 15 minút a to ja som stál v jednom rade a Majo v druhom. V oboch radoch bol pred nami len jeden človek. V tom mojom kupoval naraz asi 10 lístkov vrátane medzinárodných a v tom vedľajšom tetka nevedela pochopiť, že sa nedá zariadiť aby v IC sedela len ona sama a ešte v smere jazdy. Konečne máme lístky v rukách, pozeráme na tabuľu odchodov a náš vlak, ktorý mal ísť o hodinu, má nahlásené 30 minútové meškanie. Ležíme na lavičke na stanici a vôkol nás lietajú netopiere. O pár hodín sme doma...
Volovské vrchy - Zlatá Idka, Kojšovská hoľa, Jedlinky
Ráno o 6:45 stretávam Maja. Prichádzame na autobusovú zastávku, kde chytáme bus do Zlatej Idky. Cesta je za 12 Sk, lebo študenti s BČK (hoci len na MHD) majú v SAD zľavu 50%. Je pol ôsmej keď sme vystupujeme na začiatku dediny a nemáme šajnu kam treba ísť smerom na Kojšovku. Domáci nám hovoria, že treba ísť dlho rovno až sa dostaneme na rázcestie, ale že radšej sme mali vystúpiť na konečnej, pretože odtiaľ je to ďaleko. Tak nič, stávajú sa aj horšie veci. Po pár desiatkách metrov vidíme malý park, kde sú v kruhu lavičky a vedľa nich šmýkalka pre deti s obrovským delom z 2. svetovej vojny.
Ku rázcestiu sa snažíme skrátiť si cestu stopovaním, ale jediné vozidlo, ktoré po ceste prešlo – bager, nám nezastavuje. Vodič sa len smeje a ukazuje, že nás nemá kam vziať. Na rázcestí sú 2 cesty a my sa, samozrejme, vyberáme tou nesprávnou. Aspoň sme si prezreli ďalší kúsok dediny. Teta nám radí nech sa vrátime a naviguje nás presnými smermi rozhadzujúc rukami okolo seba. Po náročnom stúpaní na rozhorúčenej asfaltke znova nevieme kade ďalej. Starý ujo hovorí, že za rohom treba ísť ďalej a keď uvidíme stĺp, treba ísť do lesa a tam už nájdeme cestu.
Keď sme sa dostali hlbšie do lesa, na chvíľu si sadáme aby sme sa napili. Zrazu počujeme ako niekto beží, na pohľad sa stále približuje a zväčšuje. Vyskakujeme a sme pripravení na útek, keď zrazu asi 20 metrov od nás cez turistickú cestu preskočí srnka. Vydychujeme si a pokračujeme až kým nie je vidno obrovský vrch bez stromov s meteorologickou stanicou na vrchole – Kojšovská hoľa. Na mieste zimnej ziazdovky stretávame roztrúsenú skupinu asi 20 Čechov, ktorí tu majú zaplatený výlet. So zvyšujúcou sa nadmorskou výškou sa mení aj flóra a výhľady na okolité kopce.
Na vrchole (1246 m.n.m.) obedujeme a robíme väčšiu prestávku s úmyslom pokračovať na chatu Lajoška. Vedeli sme, že tam vedie červená turistická trasa. Lenže v tejto oblasti sú blízko pri sebe hneď 2 červené trasy. Jedna vedie z Kojšovky cez Jedlinky až do neďalekej Gelnice a druhá z chaty Erika smerom na Lajošku. No my sme sa nevedomky vybrali presne opačným smerom ako sme plánovali.
Na ceste do Jedliniek nás zo začiatku sprevádza aj pes z meteorologickej stanice, no potom už za celé 2 hodiny (fotoprestávky, oddych, zber malín a černíc) nestretávame ani jedného človeka. Začína to byť dosť čudné, tak začíname vyvolávať po známych, čo sedia na internete nech sa pozrú, kde to vlastne blúdime. Jediná možnosť je vrátiť sa späť presne po tej ceste ako sme sem prišli (tiež dobrý nápad ísť na taký výlet bez mapy).
Po neskutočne strmej ceste sa plní nechuti a vyčerpania vraciame ku meteorologickej stanici.Sme úple bez vody a jedla a tak zvoním na meteo stanicu, či by neboli takí dobrí a nedoplnili nám aspoň fľaše vodou. Bolo cez 18:00 a posledný autobus zo Zlatej Idky išiel o pár minút. Je jasné, že domov busom nepôjdeme. Pýtame sa meteorológa, či náhodou nekončí každú chvíľu, že nás hodí dole so svojim teréňakom, no, bohužial, asi tam má mať nočnú. Stihol nás ešte varovať, že jeho radary zistili, že prichádza búrka a mraky sa začínajú formovať. Najvyšší čas odísť. Majo volá svojmu spolužiakovi, či po nás neskočí autom ku chate Erika, vzdialenej 20 minút od Kojšovky. Nestíhame ani prísť ku chate a hrmenie sa už ozýva všade naokolo. Kým po nás prišlo auto, prešla ešte viac ako hodina lebo Majov kamarát nebol nikdy na Kojšovke a trochu poblúdil, ešte k tomu aj pršalo. Prešlo už 13 hodín od kedy sme vystúpili ráno z autobusu v Zlatej Idke a my sa konečne vezieme v aute domov.
