1.deň – Košice, Bratislava, Miláno
Na letisko do Košíc prichádzam s hodinovým predstihom. Vyberám si zabookovanú letenku do Bratislavy, s ktorou ma omylom posielajú do nesprávneho terminálu. To som sa dozvedel až neskôr. Ja som si to neskontroloval s údajmi na letenke, predsa keď mi slečna čo vydáva letenky ukázala presne smerom kam mám ísť, tak to musí tam aj byť. Sedím v odletovej hale dobrých 20 minút, kým nepočujem hlásenie, že cestujúci do Viedne sa maju dostaviť ku svojmu lietadlu a ja behom pár minút sedím v celej hale úplne sám. Pýtam sa najbližšieho zamestnanca, či mám skutočne čakať tu na svoje lietadlo, ktoré má odletieť o 15 minút. On ešte viac šokovaný ako ja sa ma pýta, že čo tu preboha robím a nech okamžite idem za ním. Tak prechádzame cez asi polovicu letiskovej budovy, kde sa konečne dostávam na správny terminál. Tu je už kopa čakajúcich ľudí a ja môžem vyraziť. Najzarážajúcejší na tom všetkom je fakt, že s letenkou do Bratislavy som prešiel bez problémov cez ľudí, ktorí kontrolovali lety do Viedne.
V lietadle vedľa mňa sedí dievča, ktoré sa práve chystá do Londýna, kde ju bude čakať jej budúca au-pair rodina na 2 mesiace. Cestuje prvýkrát a sama, vidieť, že je veľmi nervózna.
V Bratislave musím čakať 2 hodiny na let do Bergama, letiska pri Miláne. Z lietadla je krásny výhľad na Alpy a jazerá okolo. Po pristátí a ďalšej kontrole si idem z pásu vziať batožinu, ktorá prichádza až ako úplne posledná. Pred letiskom už čakajú autobusy smerujúce na centrálnu stanicu v Miláne. Jedna cesta stojí 7€ a spiatočná s neobmedzenou platnosťou 12€. Keďže o týžden sa chcem vrátiť, ušetril som 2€. Cesta z Bergama, vzdialeného asi 50km od Milána, trvala vyše 80 minút kvôli rozširovaniu a čiastočnému uzavretiu ciest. Na centrálnej stanici už na mňa čaká Tomáš presne tak, ako sme sa dohodli ešte v Košiciach. Kupujeml si týždňový lístok na MHD za 7€, ktorý sa dá použiť len 2x denne na metro, inač neobmedzene na ostatné prostriedky. Metrom sa dostávame ku jeho internátu, kde budem spať nasledujúcich 5 nocí. Študujúci si platia za internát 300€ na mesiac, no za to dostanú priestrannú izbu s klimatizáciou, komplet vybavenú novým nábytkom, plastové okná, kúpelňu s bidetom.
Na izbe sa zoznamujem s Etiópčanom Berihuom, vedcom, ktorý si tu robí doktorát (z rozprávania som počul, že je dosť nepraktický, napr. pýta sa, či cestoviny treba dať do chladničky alebo či sa môže jesť tuniak s chlebom, no na druhej strane je vo svojej oblasti špička a publikuje aj pre svetové vedecké časopisy), so Slovákom Paľom, ktorý je Tomášov spolužiak na Slovensku, Španielmi Ivankou (čudné meno pre Španielku) a Pablom, spolužiakmi zo školy vo Valencii. Všetci okrem Etiópčana, ktorý chodí do práce, ideme večer do mesta do jedného z najznámejších disco klubov v meste - Hollywood (link), ktorý funguje už viac ako 20 rokov a chodia tam často aj napr. futbalisti AC Miláno, talianske modelky a modely, módni návrhári, herci, umelci. Pred klubom parkujú autá Porsche a len vstupné je 20€, pivo stojí 13€. My, chudobní študenti, máme do tohto klubu raz v týždni vstup zdarma vďaka preukazu Erasmus (študijný program v zahraničí) a pivo si kupujeme radšej v potravinách v 7dcl fľašiach za 2€. Dnes tam má byť akurát Shaggy (link), ale nejak sme ho nezastihli a to sme odchádzali okolo tretej. Ráno treba skoro vstávať.
2.deň – Gardaland
Vstávame okolo siedmej, čo je dosť náročné po noci strávenej v jednom z najlepších discotékových klubov v Miláne. Vyberáme sme sa spolu s Ivankou a Pablom na lokálnu vlakovú stanicu, pretože tu k MHD patria okrem električiek, autobusov a metra aj mestské vlaky. Kupujeme si za 8€ v automatoch lístky na vlak do mesta Peschiera del Garda, vzdialeného 125km od Milána. Odtiaľ sa zdarma presúvame Gardaland autobusom priamo do zábavného parku (link). Vstupné je 24€ a v cene je neobmedzený prístup na všetky atrakcie. Park je obrovský, postavený v prírode v mierne zalesnenej oblasti hneď pri najväčšom talianskom jazere Lago di Garda. Atrakcie od kadejakých vláčikov a koníkov pre deti, cez obrovské rollercoastery so slučkami a špirálami, až po voľný pád z výšky 40 metrov pri ktorom som mal pocit, že všetky vnútornosti mám až niekde v krku. Park je postavený v rôznych štýloch, každá časť je iná, ako napr. western, raketová základňa, UFO, sopka, islamská architektúra, mayská kultúra, vodný svet a iné. Strávili sme tu dokopy 11 hodín a na konci dňa sa nám z toho všetkého už pekne točí hlava. Cestou domov od únavy zaspávame vo vlaku.
3.deň – Miláno
Ráno sa ideme pozrieť do Tomášovej školy, kde sa dostávame za 5 minút mestským vlakom. Je ju vidno už zo stanice a prakticky všade naokolo kde sa pozerám je nejaka budova, ktorá patrí tejto škole. Priestory sú gigantické, všetko postavené v modernom štýle. Dnu v škole sa študenti medzi jednotlivými poschodiami presúvajú po eskalátoroch alebo vo výťahoch. Vybavenie školy je na špičkovej úrovni, na chodbe sú stoly so stoličkami, kde cez prestávky majú študenti notebooky, na prvom poschodí školy sú vonku veľké letné záhrady s množstvom kvetov, drevené stoly, kde obedujú alebo len tak trávia voľný čas. Na chodbách visia plazmové televízory a pred školou je obrovské námestie s fontánami. Ideme do internetovej miestnosti lebo Tomáš musí nájsť adresu svojej školy na Slovensku, kde potrebuje poslať svoju prácu. Potom ideme na poštu a do potravín kúpiť niečo na obed.
Po obede sa vyberáme električkou do mesta pozrieť centrum. Keď zastavujeme na konečnej, pred nami je ešte ďalšia električka. Vystupujeme a prechádzame popri nej, keď zrazu sa pred nami objaví asi 6 fotografov a zablokujú nám cestu. Vraj máme rýchlo ísť dnu do električky a ostať tam. Nechcú nás pustiť prejsť, musíme ísť dnu. Vnútri sú maskéri, vizážisti, herci, kameramani, fotografi, hudobníci. Máme sme asi robiť komparz do nejakého filmu lebo nás práve natáča jeden kameraman. Potom sa objavuje asi nejaký známy taliansky herec, lebo hneď sa na neho vyrútili všetci fotografi a začali ho fotiť, kameraman natáčať.
Až po nakrúcaní môžeme odísť smerom na námestie k Duomu, čo je druhá najväčšia gotická katedrála na svete po Seville vo Španielsku. Nanešťastie je Duomo práve v rekonštrukcii, ale Taliani to šikovne vymysleli a zakryli lešenia veľkými pútačmi na túto katedrálu. Práce idú dosť rýchlo, lebo mi bolo povedané, že ešte v zime boli tieto billboardy 2x také veľké. Pred vstupom dnu sú veľmi prísne prehliadky a v batohu mi prezerajú každé jedno vrecko. Vo vnútri je to obrovské, strop je až neskutočne vysoko nadomnou. Za 80 centov si kupujeme sviečku a pálime spolu so stovkami ostatných v katedrále. Sprístupnené sú aj podzemné hrobky.
Na námestí je kopec obchodníkov väčšinou černochov, ktorí sa nám snažia dať do ruky kukuricu pre holuby, akože úplne zadarmo a nakoniec od nás pýtajú peniaze. Alebo iný prípad, keď k nám prišiel černoch a začal nám okolo ruky obmotávat farebnú šnúrku, náramok priateľstva. Tiež najprv úplne zdarma, veď sme priatelia a nakoniec pýtal peniaze, tak sme mu ho vrátili. To isté s pouličnými predavačmi kytíc.
Prechádzame ďalej cez Galériu až ku svetovo známej opere La Scala. Cestou do 5 poschodového Ferrari obchodu ideme okolo jedného baru, kde sa sedí len vonku na obrubníkoch na chodníku a nie je to veru lacný podnik. Vo Ferrari obchode sa za 30€ dá nasadnúť do monopostu v reálnej veľkosti a pomocou simulátora na plazmovej obrazovke pred sebou vyskúšať si, aké to je pilotovať F1. Cestou domov prechádzame po jednej z najdrahších uliciach Milána, mesta módy, kde sú obchody ako Dolce&Gabbana, Versace, Prada a ďalšie o ktorých som doteraz ani nepočul. Zaujímavé je, že na tej jednej nie veľmi dlhej ulici sú asi 4 D&G obchody.
Večer sa ideme s Ivankou a Pablom prejsť ku splavnému kanálu Naviglio Grande, kde si dávame výbornú zmrzlinu a plánujeme zajtrajši výlet do Cinque Terre, s ktorým boli posledné 2 dni problémy s organizáciou. Pôvodne sme mali íst autom s Pablom a dvoma Portugalčankami, ale Ivanka bola urazená, že sme nezavolali aj ju. Tak sme boli štyria, ale aby sa nám oplatilo požičanie auta museli sme byť piati. Lenže sme nevedeli zohnať nikoho ďalšieho do počtu. Uvažovali sme aj o tom, že Ivanku nevezmeme a tak Tomáš volal Portugalčanke, či nemajú záujem. Lenže oni už mali iný program a museli sa učiť do školy, lebo mali ešte nejaké skúšky. Nakoniec sme rezerváciu zrušili asi 12 hodín pred dohodnutým časom vypožičania. Našťastie bez pokuty. Na internete sme našli vlak do Cinque Terre okolo siedmej ráno z Milána. Nastavujeme budík na šiestu a ideme spať. Ráno treba skoro vstávať...
4.deň – Portofino, Cinque Terre (Monterosso, Vernazza, Corniglia, Manarola, Riomaggiore), Janov
6:30 ráno, zvoní telefón, volá Pablo. Budík nezvonil, zaspali sme. Rýchlo hádžeme veci do batohu, berieme foťáky, nestíhame si ani prepláchnuť tvár a so zaspatými očami bežíme na poslednú chvíľu z jednej ulice na druhú ku stanici metra a cestou premýšľame, čo všetko sme zabudli na izbe. Hlavné je mať foťák a peniaze, ostatné už nejako bude. Jedlo sme nemáme žiadne. Na stanici sa stretávame so Španielmi a v automate s dotykovým displayom kupujeme lístok do jedného z mestečiek v Cinque Terre – Vernazza. Ostáva asi 10 minút do odchodu vlaku, tak ešte rýchlo utekáme do potravín kúpiť nejaké plnené buchty a niečo na pitie. Nasadáme do vlaku a dospávame ešte čo sa dalo. Cinque Terre je vlakom z Milána vzdialené asi 220km a lístok stojí 12€.
Cestou sa rozhodujeme, že za Janovom si spravíme malý výlet do jachtárskeho prístavu Portofino, keďže to je po ceste. Musíme vystúpiť na stanici v Santa Margherita Ligure, odkiaľ chytáme autobus do Portofina. Celá cesta trvá asi 15 minút a jazdí sa po extrémne úzkej ceste. Vždy pred každou jednou zákrutou musí autobus trúbiť aby autá idúce zo zákruty oproti vedeli, že musia počkať aby sa vyhli zrážke. Na rovnej ceste, ak oproti nám išlo nejaké auto, tak sme museli spomaliť na minimálnu rýchlost a často autá idúce vedľa mali sklopené spätné zrkadlá. Celý prístav je postavený akoby v dlhom úzkom zálive v tvare písmena U. Všade naokolo sú krásne farebné rybárske domčeky, pri pobreží sú odstavené milionárske jachty a za nimi rybárčia na člnkoch domáci, či už pre vlastnú potrebu alebo pre miestne reštaurácie. Cestou späť na vlakovú stanicu už radšej nejdeme načierno lebo hneď pri autobuse pri automate na lístky stojí chlapík celý v červenom a so šiltovkou Portofino na hlave a my si myslíme, že to je revízor. Tých 80 centov nás nezabije.
Nasadáme na vlak a asi po pol hodinovej ceste popod množstvom tunelov a s výhľadom na more prichádzame do druhého z piatich mestečiek národného parku Cinque Terre. Vystupujeme vo Vernazze. Španieli idú hľadať bankomat, lebo nemajú pri sebe žiadnu hotovosť a ja zatiaľ fotím okolie. Keď sme zase všetci, ideme do informačného centra, kde kupujeme 1 dňový turistický pas do Cinque Terre za 8€ s ktorým môžeme chodiť medzi mestečkami pešo a neobmedzene sa presúvať vlakmi cez všetky mestá medzi Levante a La Spezia, ktoré sú na východnej a západnej strane za Cinque Terre. Všade je kopec anglicky a taliansky hovoriacich turistov, stretávame aj jedných Čechov. Mestečká su veľmi fotogenické, vytesané do útesov rovno pri mori. Takmer z každého miesta sú neuveriteľné výhľady na mestá a hory za nimi, posiate vinicami. Je to známa vinárska oblasť a vína sa tu dajú kúpiť na každom kroku. Keďže vinice sú vysoko na strmých kopcoch, domáci vymysleli spôsob ako zberať úrodu a to tak, že medzi jednotlivými vinicami na kopcoch postavili úzku koľajnicu po ktorej sa dá dostať hocikde strojom podobným zubačke, ktorý za sebou ťahá vozíky. Za poplatok 1,5€ sa dá dostať na najvyšší bod vo Vernazze, do veže nad mestom. Hore sa kocháme výhľadmi a zároveň aj rozdeľujeme lebo ja chcem pokračovať pešo cez ďalšie mestečká a oni sa chcú ísť kúpať. Ivanka mi dáva svoj mobil s talianskym číslom aby sme sa potom mohli ľahko skontaktovať a znova stretnúť.
Všade je cítiť prímorskú klímu, je veľmi dusno a nad horami sa zachytávajú oblaky. Cesta do Corniglie je krásna, ale náročná a s veľkým prevýšením.
Konečne prichádzam do Corniglie. Mám nejaké jedlo, ale vodu žiadnu. Vchádzam do prvého obchodu a prekvapivo lacno na túto oblasť kupujem 1,5l chladenej minerálky za 1,30€. Teta, ktorá pracovala v obchode bola vyslovene šťastná, že som tam prišiel nakúpiť a správala sa ku mne akoby sme sa poznali už dlho. Úplne iná atmosféra ako na Slovensku. Corniglia je malé mestečko a dlho sa tu nezdržiavam. Napil som sa, niečo zjedol a pokračujem v ceste do Manaroly počas ktorej sa ide najprv cez vinice a potom celý čas nádherné výhľady na pobrežie a hory. Asi po hodine cesty sa zrazu spoza útesu vynorí nezabudnuteľný pohľad – Manarola. Sadám si na najbližšiu lavičku a robím možno 40 tých istých fotiek za sebou, potom mením objektív a fotím znova. Nádhera. Dole v prístave ma už čakajú Tomáš, Ivanka a Pablo. Spolu ideme do posledného mestečka – Riomaggiore, kam vedie slávna cesta Via dell’ Amore. Na západ slnka sa vraciame do Manaroly na už známy výhľad, ktorý znova fotím asi s ďalšími desiatimi fotografmi aspoň 30x z rôznych uhlov.
Po západe slnka sa ideme najesť do jednej z miestnych reštaurácií (link) blízko mora. Objednávam si spaghetti La Scogliera – podľa názvu reštaurácie. Obsluha je perfektná a jedlo vynikajúce. Čašník, ktorý keď mi nesie jedlo spieva talianske pesničky nemá chybu. Dostal som ako prílohu mušle, chobotnice, krevety, kalamáre a sépie. Španieli sa zo mňa smejú, že polootvorené mušle otváram príborom a to, čo je vnútri vyberám vydličkou a tak zjem. Vraj to mám otvoriť rukami a vnútro vycucnúť. A tiež som sa naučil, že krevete treba zlomiť hlavu a vybrať pancier. Jedlo ma stálo 8€ + 2€ povinná obsluha. Sprepitné sa nedáva.
Dozvedáme sme sa, že v prvom mestečku – Monterosso je večer party na pláži a tak tam musíme ísť. Keď tam prichádzame, čudujeme sa, či toto je fakt ono. Je asi 23:30 a na pláži je pár ľudí a hudba ledva hraje. Rozhodujeme sa, že sa pôjdeme pozrieť do centra. Monterosso je iné ako ostatné 4 mestečká, je viac komerčné. Je večer a trochu sa nudíme tak kupujeme dve vína po 4€ za fľašu. Asi o hodinu neskôr sa vraciame späť na pláž, kde má byť tá party. Sme veľmi príjemne šokovaní, pláž je úplne plná a hudbu počuť až z druhej strany mesta. Sadáme sme si na lehátka na pláži hneď pri mori, otvárame fľašu, počúvame hudbu a potom sa zabávame až do neskorých hodín.
Nastupujeme na vlak do Riomaggiore, kde musíme čakať na spoj do Janova, ktorý má ísť o 4:55 ráno, lebo do Milána ide najbližší až okolo ôsmej. Máme čas necelé 2 hodiny, nastavujeme na mobile budík na čas, keď nám príde vlak a spolu s ešte asi piatimi ďalšími cudzincami chvíľu spíme na schodoch na stanici. Konečne prichádza vlak a my sa v ňom trochu zohrievame. Vonku už je o takom čase dosť chladno. V Janove na stanici si dávame nejaké koláče a ja skoro zaspávam na stoličke v bufete, tak ideme do čakárne, kde ľaháme na stoličky a pár minút spíme. Do Milána sme prichádzame okolo jedenástej hodiny, dotrepeme sa na internát a konečne pohodlne a v teple zaspávame.
5.deň - Miláno
Zobúdza nás nastavený budík, vstávame o 16:00 a ideme sa pozrieť cez park Sempione ku Castellu, kde pár rokov žil Leonardo da Vinci a potom smerom k Duomu. Najprv sa zastavujeme na najlepšiu zmrzlinu v meste – Chocolat (link). Na výber je len z čokoládových asi 6 rôznych druhov a kopec ďalších osviežujúcich ovocných, ktoré chutia presne ako to ovocie. Mňam. Nielenže majú veľký výber čokoládovych, aj zmrzlináreň sa volá podľa čokolády, ale ešte aj obsluha je čokoládová – černošky. Park je plný ľudí, rozdelený na rôzne komunity. Čierni hrajú s bielymi futbal, basketbal, Indovia meditujú, ďalší bubnujú a spievajú.
Pri Duome sa stretávame s Paľom, s ktorým sa idem za 6€ pozrieť na strechu katedrály z ktorej je nádherný výhľad na centrum Milána. Strecha Duoma je položená vyššie ako všetky budovy naokolo. Hore sme boli viac ako hodinu a bolo tam fakt čo robiť.
Dole na nás už čakajú Tomáš s Ivankou a Pablom. Ideme do podniku, ktorý na Slovensku nemá ani z ďaleka obdobu. Aperitivo je miesto, kde si zaplatíte 8€ a čašníčka prinesie menu, kde sú na výber len miešané drinky, potom neobmedzené množstvo šalátov a taktiež jedno teplé jedlo. Objednávam si drink Safari dream, kde je vodka, tropický džús a tropické ovocie. Veľmi osviežujúce počas horúcich letných večerov.
Večer škola organizuje akciu v parku, kde si každý môže doniesť alkohol, tak sme ešte okolo obeda skočili do potravín neďaleko internátu kúpiť Bacardi za 9€. V parku je neskutočne veľa ľudí, na jednom mieste bubnujú, na inom je pustená hudba, na ďalšom sa tancuje, inde zase žongluje a niekde sa spí. Všade na zemi po celom parku sú pohádzané prázdne fľaše a neskôr sa už poriadne ani nedá prejsť aby sme o niečo nezakopli.
6.deň – Miláno, Bratislava, Košice
O 14:00 mi ide autobus do Bergama na milánske letisko Orio al Serio. Vstávame o desiatej a ideme ešte na skok pozrieť sa do najväčšieho parku v Miláne. Cestou späť sa zastavujeme na pizzu a ideme pomaly na internát zbaliť sa. Na centrálnej stanici sa zoznamujem s Tomášovou sestrou Evou, ktorá bola práve 5 mesiacov v Pavii, 30km od Milána. Úplnou náhodou letí domov presne tými istými lietadlami až do Košíc ako ja. Cesta do Bergama ubieha rýchlo, možno aj preto, že navzájom spomíname na Taliansko a rozprávame si svoje zážitky. Po prílete do Bratislavy, musíme ešte čakať takmer 5 hodín na let do Košíc, ktorý má ešte pol hodinové meškanie z Paríža. Ideme sme sa najesť, napiť, pozeráme fotky z Talianska, nakoniec si ľaháme na lavičky na letisku a pokúšame sa na chvíľu zdriemnuť si. Pol hodinu po polnoci priletame do Košíc. Je koniec, ubehlo to tak rýchlo...
