Košice, Budapešť, Zagreb, Makarská riviéra
Odbilo 13 hodín a autobus vyráža z košického parkoviska v centre mesta smerom na Makarskú riviéru. Od Miškolca sa napájame na diaľnicu a o pár hodín prechádzame novovybudovaným obchvatom cez Budapešť a ďalej popri Balatone na hraničný prechod s Chorvátskom. Pokračujeme popri Zagrebe až na dohľad k mestu Split na pobreží. Asi 30km pred Makarskou riviérou sa diaľnica končí a napájame sa na jadranskú magistrálu, ktorá patrí medzi 20 najnebezpečnejších ciest na svete.
Som v Podgore a budem tu bývať nasledujúci týždeň.
Korčula (Korčula)
Objednávam si fakultatívny výlet do mesta Korčula na rovnomennom ostrove v Jadranskom mori. Pôvodne som mal v pláne spojiť Korčulu aj s nedalekým ostrovom Mljet, kde je národný park, ale nakoniec som rád, že som tak neurobil.
08:00 ráno nasadám na loď takmer plnú Nemcov. Musíme oboplávať ostrov Hvar, polostrov Pelješac a čiastočne aj Korčulu. Po 4 hodinách plavby kotvíme v prístave a lodný kuchár nám už servíruje grilované ryby, chlieb, šalát a víno. Mám 3 hodiny na prehliadku mesta. Času je veľmi málo, ale dostať sa za jeden deň tam aj späť nie je inak možné. Toto mesto, rodisko Marca Pola, ma dostalo hlavne svojimi nádhernými úzkymi bočnými uličkami. Na najvyššiu výhliadku v meste som mal vstup zdarma lebo vyberač poplatkov mi nemal vydať zo stovky. Zhora je pekný výhľad naokolo a vidím tiež, že do prístavu sa blíži obrovský trajekt. Na posledných pár minút sa snažím dostať čo najďalej z centra, aby som vyfotil panorámu starého mesta. Bežím na loď, kde prichádzam ako posledný a znova sú pred nami 4 hodiny na mori.
Na lodi sa dávam dokopy s pár Nemcami, ktorí každú chvíľu objednávajú ďalšiu fľašu vína. Aj pre mňa. Nemčina mi ide strašne, a tak sa obmedzujem na pár základných slov a fráz, ale dohodnúť sa na piatike sa niekedy dá aj bez slov. Na pol cesty nás stretáva búrka, vlny naberajú väčšie rozmery, loď sa kolíše zo strany na stranu a voda strieka na každého. Som totálne premočený a začína aj fúkať silný vietor. Ešteže máme to víno, inak by som asi zamrzol.
Hvar (Vrboska), Brač (Bol)
Na druhý a posledný fakultatívny výlet sa vyberám rovno na 2 ostrovy v jeden deň. Ja som mal záujem len o Hvar, ale na moje prekvapenie sa Hvar ako samostatný ostrov z Makarskej riviéry neorganizuje.
Po 2 hodinách plavby sa dostávame na Hvar do mesta Vrboska, z ktorej stíham veľmi málo lebo na prehliadku je určenych neuveriteľných 40 minút. Doslova utekám po meste aby som stihol čo najviac. Pýtam sa prvého starca, ktorého stretnem (vyzerá ako domáci), či tu nie je nejaká výhliadka na mesto. Starec ma prekvapuje, keď chce aby som rozprával po Česky. Má českú manželku a od nej sa naučil veľmi slušne hovoriť. Teraz už dlhé roky býva tu. Posiela ma smerom k opevnenému kostolu, kde za pár drobných vychádzam hore na výhliadku. Po chvíli už utekám späť na loď, kde na moje prekvapenie už všetci sedia a napchávajú sa rybami.
Vyrážame na ostrov Brač do mesta Bol a na známu pláž Zlatni rat. Za loďou nás prenasleduje možno 30 čajok, ktoré čakajú kým im niekto hodí nedojedenú rybu. Na Bole máme voľné asi 2 a pol hodiny, no len cesta z mestečka Bol na Zlatni rat trvá cez borovicový háj dobrých 40 minút. Na pláži spomínam, ako som tu pred 10 rokmi lietal na padáku za motorovým člnom. Na kúpanie nie je veľmi čas, tak vychádzam ešte hore do kopca, či náhodou nenájdem nejaký pekný výhľad na pláž. Robím pár fotiek, odtrhávam strapec hrozna z viníc, ktoré sú všade okolo a ponáhľam sa cez borovicový háj na loď, kde znova prichádzam ako posledný. Nepochopím ako to môžu ľudia stíhať všetko na čas. Ja som dokopy nič nevidel a to som doslova behal po oboch ostrovoch.
Fakt tu ide len o to dobre sa najest a môcť povedať, že som bol na dvoch ostrovoch, ale v podstate nič nevidieť ? V budúcnosti, ak sa čo i len trochu bude dať, budem si výlety na ostrovy organizovať individuálne, lenže tu je práve ten problém, že sú to ostrovy a trajekty na ne chodia, bohužiaľ, len z velkých prístavov a v dlhých časových odstupoch. Niekde je to len jedna plavba denne. Najideálnejšie by bolo na ostrove stráviť noc.
Split
Je 5 hodín ráno. Zbieram sa z postele, beriem batoh a idem stopovať na jadranskú magistrálu. Potrebujem sa dostať do Makarskej, odkiaľ ide autobus priamo do Splitu. Tu v Podgore autobusy ani taxíky tak skoro ráno nechodia a ja chcem v Splite stihnúť rybí trh. Stojím na rohu magistrály a bočnej príjazdovej cesty neďaleko autobusovej zastávky pri hasičskej stanici. Vidím ako niekto ide smerom od hasičov do auta, utekám za ním a pýtam sa, či by ma nehodil do 8km vzdialenej Makarskej. Vraví, že nemôže lebo vzadu má 3 deti. Pozerám dozadu, je tam úplná tma a nepočut žiadne zvuky. Radšej to nechám tak a idem znova stopovať na hlavnú cestu. O pár minút sa na príjazdovke zjaví auto a bežím k nemu. Dostávam kladnú odpoveď a už sa veziem. Vodič mal okolo 35 rokov a celú cestu len zíval, potom pustil hlasno rádio, asi aby nezaspal. Pýta sa ma, kde sa potrebujem v Makarskej dostať. Vystupujem rovno na autobusovej stanici, poďakujem sa a idem si kúpiť lístok na bus do Splitu za 36kn, ktorý odchádza o šiestej.
7:20 ráno, vystupujem na hlavnej stanici v Splite rovno v prístave. Hlavná promenáda, Riva, je ešte úplne prázdna. Vychádzajú prvé lúče slnka a ja smerujem na rybí trh, ktorý sa práve rozbieha. Rybí trh, v chorvátskom jazyku ribarnica, v Talianskom dialekte peskarija, sa rozprestiera priamo v starom meste asi 10 minút pešo od autobusovej stanice. Jeho väčšia časť sa nachádza vnútri v budove, pár stánkov je aj vonku. Prišiel som včas. Práve všetci vyberajú a porcujú svoje úlovky. Všade cítiť rybací pach a počuť krik nakupujúcich prelínajúci sa so spevom niektorých rybárov aby prilákali zákazníkov.
Neskôr mierim na obrovský ovocno-zeleninový trh, kde je kriku ešte viac. Staré babky sa predbiehajú, ktorá dá lepšiu cenu. Kupujem krásne hrozno po 8kn/kg, kým v Podgore je v predaji po 25kn/kg a idem si prezrieť staré mesto.
Centru dominujú hradby Diokleciánovho paláca a 60 metrov vysoká veža sv. Duje s nádherným výhľadom na celý prístav, staré mesto a okolie. Na obed je strašne horúco, tak si idem na 2 hodinky zdriemnuť do parku nad starým mestom, pred ktorým stojí socha Grgura Ninského, známa veľkým zlatým palcom na nohe. Každý kto prejde okolo musí palec pošúchať a niečo si želať. Poobede sa vyberám do mesta a trochu sklamaný dochádzam na Peristil, hlavné námestie v starom meste. Bohužiaľ, práve je tu lešenie a stavajú pódium, umiestňujú veľkoplošné obrazovky, inštalujú osvetlenie, všade na zemi sú káble a to všetko kazí celkovú atmosféru historického centra. O chvíľu sa tu začne koncert. Mám dosť času aby som si len tak sadol a pozoroval ľudí a celkovú atmosféru na námestiach. Podvečer sa idem pozrieť do medzinárodného prístavu, odkiaľ sa dá dostať loďou do Talianska a hneď aj do blízkej autobusovej stanice, kde si kupujem lístok na 18:30 do Podgory za 42kn.
Neum, Dubrovnik
Včera som sa snažil dohodnúť s delegátkou našej CK, či mi nevybaví v miestnej cestovke jednosmernú cestu do Dubrovnika. Nechcelo sa mi znova utekať do Makarskej a strácať zbytočne čas. Aj tak prvý autobus by išiel o 07:45, kým fakultatívny výlet z Podgory do Dubrovnika štartoval o ôsmej. Po dvoch telefonátoch mi povedala, že cena bude 120kn a po ceste budem mať aj výklad sprievodkyne, aj zastávky na zaujímavých miestach. Cena bola síce vyššia asi o 30kn oproti linkovým autobusom, ale zobral som to.
Je 08:00 a náš mikrobus odchádza z Podgory s prvou zastávkou na Bačínskych jazerách. Slnko svieti rovno oproti, takže sa vôbec nedá fotiť. Pokračujeme cez nádhernú deltu rieky Neretva, kde sa len paradajok pestuje viac ako 25 druhov. Mimo nich tu rastú olivy, pomaranče, granátové jablká, kiwi a iné. Ďalšie prekvapenie je, že vôbec nestojíme na prekrásnej výhliadke na celú deltu rieky, pričom ľudia v mikrobuse doslova kľačia na sedadlách a lepia sa na okná aby videli tú krásu. O chvíľu nás čaká prechod cez Bosnu a Hercegovinu, ktorá tu má asi 20km pobrežia. V Bosne v meste Neum máme asi pol hodinovú prestávku. Kupujem si zmrzlinu za 10kn, dávam predavačke stovku a vydáva mi 95kn. Oplatí sa tu kupovať hlavne potraviny a oblečenie, ale už o 2 roky bude vybudovaný most na polostrov Pelješac, a tak sa vôbec nebude musiet prechádzať cez Bosnu. Taktiež v roku 2011 povedie diaľnica až po Dubrovnik. Vstupujeme znova do Chorvátska a popri pobreží nás sprevádzajú vyskakujúce delfíny. Po pravej strane vidno hradby a soľné plantáže mesta Ston. Asi o pol hodinu neskôr robíme zastávku v Trstene, kde sa pozeráme na obrovské viac ako 500 ročné stromy. Miesto toho mal radšej zastaviť na Neretve. Keď už je Dubrovnik nadohľad, ideme ešte pár kilometrov za mesto na výhliadku. Znova šofér volí nie veľmi vhodné miesto pri ceste lebo na fotke vidno zospodu vrcholky stromov. Pri odchode ideme asi o 200 metrov vyššie, kde sa musí mikrobus otočiť na cestu späť a tam vidíme krásne veľké parkovisko s výhliadkovými terasami a zábradlím.
Vstupujeme do mesta Dubrovnik. Konečne som tu. Podľa niektorých ankiet v najromantickejšom meste na svete. Naplnila sa fáma o Onofrejovej fontáne, ktorá hovorí, že ten, kto sa z nej napije sa do Dubrovniku vráti. Lúčim sa a idem svojou cestou.
Po 3 hodinovej ceste som vyhladol a podľa odporúčania istého domáceho idem do reštaurácie Lokanda Peskarija v starom meste s výhľadom na prístav aby som ochutnal miestnu kuchyňu. Objednávam si syr v olivovom oleji (30kn), ku ktorému mi priniesli veľký kôš s chrumkavým žltým chlebom a biele víno. Po predjedle si dávam grilované kalamáre vo veľkom čiernom hrnci (50kn) a ďalšie víno.
S plným bruchom sa vydávam do rozpáleného mesta. Okolo piatej poobede vystupujem za poplatok 50kn na hradby (pred 2 rokmi za 30kn), z ktorých je neskutočný pohľad na staré mesto, more a ostrovy. Vstup na hradby zatvárajú o 19:00, ale ľudia, čo sú už hore, môžu ostať asi do 21:00. Celé hradby sa dajú prejsť za 2 hodiny. Cestu som si naplánoval tak, aby som na západ slnka došiel ku veži Minčeta, z ktorej je rozprávkový výhľad na celé staré mesto a ostrov Lokrum v pozadí. Fotím tu svoju 55 fotkovú panorámu, ktorá po zložení dokopy má 104mpx a dala by sa vytlačiť pri výbornej kvalite na 1,5x1m plátno. Snáď raz sa mi to podarí a budem sa ňou kochať na stene svojej izby.
Okolo 20:00 sa naposledy zastavujem v Lokande a dávam si úžasný chobotnicový šalát (55kn). Pri odchode vidím ako sa pred reštauráciou hromadia ľudia a stavajú sa za seba v radoch. Hneď ako som sa postavil od stola išiel čašník pre prvých v rade a usadil ich na moje miesto. Ešte som nikde nevidel aby ľudia čakali vonku pred reštauráciou kým sa uvoľní stôl aby sa mohli najesť. Ale za tú cenu priamo v centre s výhľadom na prístav a tie špeciality sa im ani nečudujem. Ešte raz ďakujem za tip. Znova som vypil asi 4 fľaše vody z Onofrejovej fontány, tak hádam raz sa sem ešte vrátim.
Vychádzam pred hradby starého mesta a pýtam sa taxikára, kde a ako sa dostanem na autobusovú stanicu. Ukazuje mi smer a o 3 minúty už kupujem lístok u šoféra za 10kn v MHD. O 2 zastávky neskôr si ku mne prisadá staršia pani, ktorej sa pýtam kde mám vystúpiť. Odpovedá chorvátsky so silným ruským prízvukom, že hneď teraz na tejto zastávke. Ja úplne neistý sa pýtam, či fakt odtiaľ ide autobus do Makarskej a ona, že stojte stojte nie. Že to nie je autobusová stanica, ale vy potrebujete ísť na autobusni kolodvor. Tak som sa naučil zase nejaké nové slovíčko a vystupujem o pár zastávok ďalej na kolodvore, kde kupujem lístok do Podgory na posledný autobus o 21:00 za 82kn.
Na hraniciach s Bosnou a Hercegovinou zrazu šofér zapne svetlá v celom autobuse a vyhlási, že pripravte si doklady. To som sa dosť zľakol lebo pri fakultatívnom výlete stačí len občiansky preukaz. Colníci už poznajú tie lokálne cestovky a púšťajú ich bez kontroly lebo vedia, že sa o pár hodín vrátia. Normálne na vstup do Bosny je potrebný pas. O chvíľu vidím ako vstupuje colník do autobusu a každému kontroluje doklady. Mám len občiansky, ale našťastie sa len usmial a nechal to tak. Predsa je to len tranzit z Chorvátska do Chorvátska, akurát cez malé územie Bosny. Znova si robíme v Neume asi 15 minútovú prestávku. Na vstupe do Chorvátska opäť kontrola a opäť nerobili problémy. Sedím v buse skoro úplne vzadu a vôbec nevidím pred seba na značky kde sme. Je to diaľková linka Dubrovnik – Zagreb a autobus stojí len vo veľkých mestách. Ja potrebujem vystúpiť v maličkom mestečku Podgora. Hlavu mám už celú omlátenú o okno lebo každú chvíľu som upadal do spánku. Je už pár minút po polnoci a určite každú chvíľu musím byť v Podgore, tak sa snažím sústrediť v tej tme a pozerám vonku, či neuvidím nejaký známy orientačný bod. Zdá sa mi, že vidím podobné pobrežie ako to v Podgore a tak sa predieram cez všetkých tých ľudí dopredu ku vodičovi a pýtam sa ho na Podgoru. Vraví, že hneď sme tam a onedlho mi už zastavuje popri ceste.
